Rusíni na Slovensku
národnostná menšina žijúca prevažne v severovýchodnej časti Slovenska. Osídľovanie územia, ktoré obývajú Rusíni, sa začalo v 11.–12. storočí. Do 13. storočia toto územie bolo málo zaľudnené a jeho začlenenie do uhorského štátu nemalo pevný charakter. Latinské písomné pramene označovali obyvateľov týchto krajov termínom Rutheni. Osídlenie sa dokončilo a upevnilo v rámci valaskej kolonizácie v 14.–17. storočí. Základnú masu Rusínov tvorili pastieri, neskôr poddaní sedliaci. Zvláštnosťou bolo, že Rusíni neprenikli do miest a nevytvorili výraznejší mestský živel. Proces ich etnického formovania prebiehal v tesnej súčinnosti s Rusínmi v Haliči a na dnešnom Zakarpatí. Významným faktorom etnickej identifikácie bolo predovšetkým náboženstvo, tzv. ruská viera – pravoslávie, od 1646 gréckokatolícka. Ako spisovný jazyk používali tzv. jazyčie, zložené z ruštiny, cirkevnej slovančiny a miestnych nárečí. Proces etnickej identifikácie bol sprevádzaný pokusmi o hlbšie poznanie vlastnej minulosti. Silným impulzom v ďalšom vývoji Rusínov bola revolúcia 1848–1849, ktorá urýchlila proces ich etnického sebauvedomenia. Podnietila zrod prvého národnopolitického programu Rusínov. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní 1867 sa podmienky pre vývoj Rusínov zhoršili. Základná masa roľníkov túžila vlastniť pôdu, jej život charakterizovala bieda, silný sociálny útlak a vykorisťovanie. V 90. rokoch 19. storočia sa začalo aj medzi Rusínmi masové vysťahovalectvo do USA, Kanady a krajín západnej Európy. Aj po vytvorení ČSR 1918 patrilo severovýchodné Slovensko, kde sa najviac koncentrovalo rusínske obyvateľstvo, medzi hospodársky, sociálne i kultúrne najzaostalejšie časti republiky.
V medzivojnovom období sa postupne vyhranili 3 základné smery etnickej orientácie Rusínov – ruský, rusínsky a ukrajinský. Najsilnejšie pozície mal rusínsky smer, ktorý bol podporovaný aj gréckokatolíckym duchovenstvom. Hospodárske a spoločenské pomery vrátane etnických sa výrazne nezmenili ani počas Slovenskej republiky 1939–1945. Po obnovení Československej republiky 1945 vznikla v Prešove Ukrajinská národná rada Prjaševščiny, bola národnopolitickým orgánom rusínskeho obyvateľstva východného Slovenska, ktorý mal prispieť k riešeniu politických, hospodárskych, sociálnych i kultúrnych problémov v oblasti. Jej národnostná orientácia bola rusofilská. V ruštine vychádzali noviny a časopisy. V ruštine bola hraná väčšina divadelných hier novozaloženého Ukrajinského národného divadla (1946). Takmer v každej rusínskej dedine existovali školy s ruským vyučovacím jazykom. Roku 1950, ešte pred ukrajinizáciou došlo k zrušeniu gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku a jej nahradenie pravoslávím. Proces etnickej emancipácie Rusínov bol zrušený 1952 politickým rozhodnutím o zavedení ukrajinčiny ako spisovného jazyka. Roku 1952 bola Ukrajinská národná rada Prjaševščiny rozpustená a nahradená Kultúrnym zväzom ukrajinských pracujúcich v Československu. Ukrajinizácia verejného života a ruských škôl po prekonaní počiatočných ťažkostí prispela k zvýšeniu kultúrnej úrovne obyvateľstva. Po 1989 sa znova nastolila otázka etnickej identity Rusínov a na ich označenie sa začalo používať spojenie Rusíni (Ukrajinci), Rusíni-Ukrajinci, Ukrajinci-Rusíni. Z charakteru vývoja je zrejmé, že proces etnickej identifikácie Rusínov bude naďalej pokračovať.
Štatistiky z 1. polovice 20. storočia uvádzajú nasledujúce počty Rusínov:
1910 – 111 280;
1921 – 85 628;
1930 – 91 079
obyvateľov, po 1952 sú Rusíni v štatistikách uvádzaní ako Ukrajinci. Ich štatistický počet mal klesajúcu tendenciu (1950 – 48 231, 1970 – 42 238, 1980 – 39 266). Pri sčítaní obyvateľstva 1991 v štatistických hárkoch boli uvedené dve národnosti: rusínska a ukrajinská. K prvej sa prihlásilo 17 197, k druhej – 13 281 obyvateľov Slovenska. Rusínsky jazyk ako svoju materinskú reč uviedlo 49 099 ľudí. Sčítaním boli Rusíni na Slovensku akceptovaní ako samostatná národnostná menšina. Následne vznikali rusínske organizácie, predovšetkým Rusínska obroda, usilujúce sa o udržanie a prehlbovanie ich etnickej identity. Na základe miestnych nárečí bol 1995 kodifikovaný rusínsky spisovný jazyk na Slovensku, ktorý bol zavedený do rôznych sfér verejného života: tlače, rozhlasu, škôl. Pri sčítaní obyvateľstva 2001 sa k rusínskej národnosti prihlásilo 24 201 a rusínsky materinský jazyk uviedlo 54 907 občanov Slovenska. V súčasnosti v rusínskom jazyku vychádza sedem periodík, približne desať kníh ročne, vedú sa každodenné relácie v rozhlase a raz mesačne – v televízii. Rusínsky charakter po roku 1990 nadobudlo profesionálne Divadlo A. Duchnoviča (pôvodne Ukrajinské národné divadlo) v Prešove a Poddukelský umelecký ľudový súbor (pôvodne Poddukelský ukrajinský ľudový súbor). Pri Prešovskej univerzite bol 2008 zriadený Ústav rusínskeho jazyka a kultúry so študijným odborom rusínsky jazyk a literatúra. Rusíni Slovenska sa delia na dve skupiny: západnú (lemkovskú) siahajúcu od Veľkého Lipníka po Vyšnú Jablonku a východnú (lemkovsko-bojkovskú) rozprestierajúcu sa východne od horných tokov Pčolinky a Cirochy. Medzi oboma skupinami sú rozdiely v reči (u prvých stály, u druhých pohyblivý prízvuk), v spôsobe hospodárenia, v staviteľstve, odeve, zvykoch, ale aj v mentalite obyvateľstva. Najvýznamnejším prejavom kultúry Rusínov sú ikony a najmä drevené cerkvi, ktorých súbor bol 1968 vyhlásený za národné kultúrne pamiatky. Z folklóru sú to veľkonočné chorovody, koľadky, svadobné piesne, uspávanky, balady a rozprávky. Svojim nárečím a tradičnou kultúrou sú Rusíni totožní s ukrajinským etnikom na Slovensku. Rozdeľuje ich len odlišné etnické vedomie.
