lemkovia

regionálna skupina Rusínov na východnom Slovensku, obývajúca územie, ktoré sa tiahne pozdĺž slovensko-poľskej hranice, od Vyšnej Jablonky na východe po Veľký Lipník na západe. Súvislé osídlenie lemkov existovalo aj v Poľsku, ktoré s lemkami na Slovensku tvorilo jeden kultúrny celok. Etnonym je odvodený od slova lem (len, iba). Termín na označenie Rusínov východného Slovenska ako prvý použil Ján Čaplovič 1820. Všeobecné rozšírenie nadobudol až v 2. polovici 19. storočia v poľskej Haliči, odkiaľ prenikol na východné Slovensko. Reč lemkov patrí do juhozápadnej skupiny ukrajinských nárečí, s výraznými vplyvmi poľských a slovenských nárečí. Lemkovia boli pôvodne pravoslávni, po Užhorodskej únii 1646 sa stali gréckokatolíkmi. Prevažná časť lokalít obývaných lemkami vznikla počas valaskej kolonizácie v 14.–17. storočí. Hlavným zamestnaním bolo poľnohospodárstvo. Rastlinná výroba bola na nízkej úrovni, preto dominovalo plátenníctvo a chov dobytka. U západných lemkov bolo rozšírené drotárstvo. Hmotná kultúra lemkov bola skromná. Naproti tomu mimoriadne bohatá bola umelecká kultúra. V obci Venecia (dnes časti Lukova) bol v polovici 16. storočia zapísaný najstarší text tradičnej piesne. Z oblasti Makovice pochádza najstaršia zbierka ukrajinských prísloví od Ivana Juhasevyča. Vo svojej tradičnej kultúre si lemkovia takmer do 20. storočia zachovali veľa pohanských prvkov. Do 18. storočia centrom ich kultúrneho života na oboch stranách Karpát bol baziliánsky kláštor v Krásnom Brode. Tu sa konali tradičné odpusty spojené s jarmokmi a dohovárali sobáše (preto boli odpusty cudzincami považované za dievčenské jarmoky a ako také vošli aj do literatúry). V 18. storočí sa kultúrnym a náboženským centrom lemkov stal Prešov.