želiar
príslušník najchudobnejšej vrstvy poddaného roľníckeho obyvateľstva v období feudalizmu. Z právneho hľadiska sa želiari delili na urbárskych a zmluvných (tzv. alodiálni, majerskí želiari, kurialisti, taxalisti, koštialníci, komorníci). Urbárski želiari boli historicky staršou sociálnou skupinou, ktorej postavenie určoval feudálny právny poriadok. Buď nevlastnili nijakú pôdu, alebo mali menej ako 1/8 urbárskej usadlosti. Delili sa na želiarov s vlastným domom (inguilini), ktorí odvádzali zemepánovi 1 zlatý domovej dane a 18 dní pešej roboty ročne a na želiarov bez domu – podželiarov (subingiulini), ktorí odvádzali 12 dní pešej roboty ročne. Sociálne ešte na nižšej úrovni boli sluhovia (servi, famuli). Pracovali ako služobná čelaď na majeroch a hospodárstvách bohatých sedliakov. Existencia želiarov je doložená už v 14. storočí. Od 15. až do 19. storočia regulovali ich sociálne postavenie mnohé zákony. Rozširovaním majerov a zastavením prideľovania ďalšej urbárskej pôdy sa ich počet zvyšoval. Do r. 1848 prevýšili stav urbárskeho roľníctva. Zákon o zrušení poddanstva (1848) oslobodil od feudálnych povinností aj urbárskych želiarov. Podľa urbárskeho patentu z r. 1853 museli za to platiť zemepánovi 50 zlatých a pôdu, ktorú vlastnili mimo domového pozemku, si museli vykúpiť. Tento patent im však zaručoval práva v urbárskych lesoch a na pasienkoch. V období kapitalizmu vznikla zo želiarov v Uhorsku masa poľnohospodárskeho proletariátu a sezónnych robotníkov. Postavenie zmluvných želiarov neurčoval feudálny zákon, ale dohoda so zemepánom. Povinnosti v nej stanovené boli vyššie ako mali urbárski želiari. Za 2–3 jutrá pôdy a dom robotovali aj vyše 100 dní v roku. Nevzťahoval sa na nich ani urbársky patent z r. 1853. Vykúpiť sa z týchto povinností im povolil až zákon z r. 1896.
