pasca

(klepec, lapák, paska, past, šlopec)
zariadenie na chytanie, zranenie alebo usmrtenie zvierat. Významná zložka lovu, ktorá nevyžadovala prítomnosť človeka. Pasce ním ovládané sa používali zriedkavejšie (chytanie vtákov pod sito alebo zajacov pod dvere, podopreté kolíkom a ovládané motúzom). Už v praveku slúžili ako pasce na medvede, vlky, líšky, zajace prírodné priehlbiny i vykopané jamy, ktoré niekedy mali na dne zahrotené koly. Od praveku sa používali aj oká. Boli zo šliach, čriev, konských vlasov, motúzov i z drôtu. Slúžili na chytanie vtákov, zajacov, sŕn, sysľov, diviakov. Nastavovali sa jednotlivo, v skupinách, zdvojene. Často boli pripevnené na ohnutý prút (švihár) alebo mladý strom, ktorý chytené zviera vymrštil, čím sa obesilo. Na lov živých, najmä kožušinových zvierat (lasica, tchor, kuna) slúžili debničky. Mali dvierka, ktoré zvieraťu umožnili iba vojsť do pasce za návnadou. Živolovné pasce zvieratám umožňovali vniknúť do ohradeného priestoru alebo vsunúť telo do otvoru, no znemožňovali ich vyslobodenie (chytanie diviakov do ohrád, veveričiek do špeciálnych košov, zajacov do nádob s úzkym hrdlom, rýb do lies a vrší). Základom udíc, ktoré sa okrem rybolovu používali aj na chytanie bažantov, kačíc, vrán, bol háčik s návnadou. Na chytanie veľkých mäsožravcov, malých hlodavcov i vtákov sa používali aj pasce, využívajúce silu perovej vzpruhy. Zatlačením medzi čeľuste sa poistka pasce uvoľnila a čeľuste zviera zachytili. Pasce na medvede, líšky, jazvece, vydry využívali aj bremeno, padajúce z výšky, ktoré uvoľnilo zviera pri požieraní návnady. Používanie pascí začalo zanikať v 20. storočí s ústupom tradičných foriem lovu a s rozvojom organizovaného poľovníctva.