obecná samospráva

lokálna forma verejnej správy. Systém spravovania obce prostredníctvom občanmi volených miestnych zástupcov (richtára – starostu, obecného predstavenstva – obecného zastupiteľstva). Obecná samospráva sa postupne rozširovala vo feudalizme s udeľovaním privilégií a výsad sídlam: možnosť voľby vlastných samosprávnych orgánov (richtára a poslancov/prísažných), tvorby vlastných rozpočtov z miestnych odvodov ap. Korene samosprávy boli späté so zvykovým právom a vrchnosť ich šírila podľa rozličných vzorov. Až zrušením poddanstva v roku 1848 sa zákonne otvorila cesta k budovaniu jednotnej obecnej správy v krajine a súčasťou ústavy sú priznané práva obciam ako základ ich samosprávnosti. Po roku 1918 novými legislatívnymi úpravami dochádza na úrovni sídla k vytvoreniu dvoch kompetenčných sfér, a to pôvodnej samosprávnej, ktorá sa zužuje na administratívu a niektoré hospodárske záležitosti, a štátnu, reprezentovanú sídelným notárskym úradom s pomerne silným právnym postavením voči obecnému zastupiteľstvu. V období po 2. svetovej vojne pôsobiace miestne národné výbory ako správne jednotky mali len delegované niektoré právomoci a boli prakticky súčasťou systému štátnej správy. Neexistoval majetok obcí, obce neboli právnymi subjektmi (tými boli národné výbory). V obciach sa však zachovali črty kooperácie správnych, ekonomických a záujmových subjektov, podporujúce komunitný život. S nástupom nového spoločensko-politického systému po r. 1989 sa samosprávny systém spravovania obcí obnovil zákonom o obecnom zriadení z r. 1990. Podľa platnej legislatívy sú obce právnickými osobami, ktoré vlastnia majetok, majú svoj rozpočet, personálnu a finančnú nezávislosť, môžu podnikať, vyberať miestne dane a poplatky, zúčastňovať sa medzinárodnej, cezhraničnej a vnútroštátnej spolupráce.