obecné služobníctvo
zamestnanci, volení a vydržiavaní obyvateľmi obce. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia patrili k vyšším zložkám zamestnancov obce, považovaným za obecnú honoráciu: farár, učiteľ (kantor), notár, lekár. Obec sa musela postarať o ich bývanie a živobytie. Preto sa malé obce združovali a vytvárali územný farský, notársky, lekársky obvod. Nižšie obecné služobníctvo zabezpečovali v kooperácii všetkých správnych jednotiek dediny, ktoré sa samostatne alebo spoločne zúčastňovali na ich najímaní a vydržiavaní. Obecná rada najímala obecného sluhu (bubeníka), hlásnika (príp. i poštára), hospodárske spoločenstvá prijímali do služby pastierov, hájnikov, cirkevná obec mala na starosti zase zvonára, hrobára, kostolníka. Počet obecných zamestnancov, šírka ich povinností i prestíž záviseli od veľkosti, potrieb a platovej schopnosti obce. Vo väčších viackonfesionálnych obciach, kde mali jednotlivé cirkvi svoje fary, kostoly, cirkevné školy a cintoríny, si príslušné náboženské spoločenstvá zabezpečovali vlastné obecné služobníctvo, prípadne spolu s filiálnymi dedinami. Na malých dedinách sa viaceré funkcie, spravidla nižšieho obecného služobníctva, spájali v jednej osobe. S vývinom systému verejnej správy sa menil i zamestnanecký pomer obecného služobníctva. Po obecnej reforme v 1. ČSR z roku 1922 sa stali notár a lekár štátnymi zamestnancami, sirotský otec bol preradený pod inštančne vyšší stupeň.
