nohavice
(chološne, portky, súkenky)
druh mužského základného odevu. V 2. polovici 19. storočia sa nohavice šili z 3 druhov materiálov: z hrubšieho doma tkaného, bieleho súkna, z jemnejšieho priemyselne tkaného, prevažne tmavého súkna a doma tkaného bieleho kepru – drelichu. Nohavice mali jednoduchý strih. Boli zhotovené z dvoch dielov a zošité pomocou troch švíkov. Dva bočné švíky zošívali ľavú a pravú nohavicu a tie boli spolu zošité tretím švíkom. Švíky vytvárali na bedrovej časti charakteristický kríž. V prednej časti mali nohavice buď jeden excentricky, alebo dva symetricky umiestnené rázporky, okolo ktorých bola sústredená výzdoba. Prevažovala výzdoba z ozdobného šnurovania, ktoré bolo na východnom Slovensku začiatkom 20. storočia nahradené štepovaním čiernou niťou na šijacom stroji. Z domáceho súkna sa nosili nohavice v horských oblastiach stredného Slovenska s intenzívnym salašným chovom oviec. Z továrenského súkna boli nohavice hlavne v tých regiónoch, kde začiatkom 20. storočia bol mužský tradičný odev na ústupe. Pokiaľ sa tu súkenné nohavice nosili, boli súčasťou hlavne zimného sviatočného odevu. V oblasti juhozápadného Slovenska sa súkenné nohavice nosili nielen v zime, ale aj v lete, ale len vo sviatočné dni. Keprové – dreľichové nohavice boli charakteristické pre oblasť východného Slovenska. Na Záhorí, v Honte a Spiši sa ojedinele nosili aj nohavice z jeleních alebo ovčích koží. Začiatkom 20. storočia sa popri nohaviciach tradičného strihu začali nosiť aj nohavice mestského strihu (cvilhózne, galoty, plundre) a jazdeckého strihu (rajtky, bričesy). Šili sa buď z domáceho hrubého, na tmavo zafarbeného plátna alebo z rôznych látok priemyselnej výroby (cajk, kangár, menčester). Oba druhy postupne nahradili v pracovnom i sviatočnom odeve súkenné nohavice.
druh mužského základného odevu. V 2. polovici 19. storočia sa nohavice šili z 3 druhov materiálov: z hrubšieho doma tkaného, bieleho súkna, z jemnejšieho priemyselne tkaného, prevažne tmavého súkna a doma tkaného bieleho kepru – drelichu. Nohavice mali jednoduchý strih. Boli zhotovené z dvoch dielov a zošité pomocou troch švíkov. Dva bočné švíky zošívali ľavú a pravú nohavicu a tie boli spolu zošité tretím švíkom. Švíky vytvárali na bedrovej časti charakteristický kríž. V prednej časti mali nohavice buď jeden excentricky, alebo dva symetricky umiestnené rázporky, okolo ktorých bola sústredená výzdoba. Prevažovala výzdoba z ozdobného šnurovania, ktoré bolo na východnom Slovensku začiatkom 20. storočia nahradené štepovaním čiernou niťou na šijacom stroji. Z domáceho súkna sa nosili nohavice v horských oblastiach stredného Slovenska s intenzívnym salašným chovom oviec. Z továrenského súkna boli nohavice hlavne v tých regiónoch, kde začiatkom 20. storočia bol mužský tradičný odev na ústupe. Pokiaľ sa tu súkenné nohavice nosili, boli súčasťou hlavne zimného sviatočného odevu. V oblasti juhozápadného Slovenska sa súkenné nohavice nosili nielen v zime, ale aj v lete, ale len vo sviatočné dni. Keprové – dreľichové nohavice boli charakteristické pre oblasť východného Slovenska. Na Záhorí, v Honte a Spiši sa ojedinele nosili aj nohavice z jeleních alebo ovčích koží. Začiatkom 20. storočia sa popri nohaviciach tradičného strihu začali nosiť aj nohavice mestského strihu (cvilhózne, galoty, plundre) a jazdeckého strihu (rajtky, bričesy). Šili sa buď z domáceho hrubého, na tmavo zafarbeného plátna alebo z rôznych látok priemyselnej výroby (cajk, kangár, menčester). Oba druhy postupne nahradili v pracovnom i sviatočnom odeve súkenné nohavice.