legendy

príbehy náboženského obsahu, ktoré sa čítali počas jedenia v refektári kláštora. V 13. storočí ich spísal dominikán Jakub de Voragine v zbierke Legenda aurea (Zlatá legenda). Legendy mali zdôvodniť kanonizáciu svätých, preto opisovali mimoriadne úkazy pri ich narodení, rôzne životné skúšky, spôsoby dosiahnutia cnosti hodnej nasledovania. Literárne legendy obsahujú historické jadro, ktoré sa pri kritickom štúdiu využíva ako historický prameň. Tak sa chápu napríklad veľkomoravské legendy o sv. Cyrilovi a Metodovi, Maurova legenda o sv. Svoradovi a Benediktovi, sv. Václavovi, sv. Vojtechovi a iné.
Folklórne legendy sa od literárnych líšia najmä tým, že historický prvok sa v nich redukuje na minimum a prevahu nadobúda fabulárna zložka. Takéto legendy–rozprávky sú charakterizované ako náboženské rozprávky. Medzi slovenskými legendárnym rozprávkami, zbavenými starozákonného obsahu, možno nájsť príbeh o stvorení sveta Bohom a diablom, o prarodičoch Adamovi a Eve, o kráľovi Šalamúnovi alebo Jozefovi Egyptskom. Legendy podľa Nového zákona sú o Ježišovi a Petrovi a majú často humoristický ráz. Iné sú legendy o tajomných súdoch božích, o Ahasverovi, Judášovi, o pustovníkoch Svoradovi a Benediktovi na Zobore nad Nitrou. Etiologické legendy hovoria o tvorstve v prírode (stvorenie medveďa, včely, stehlíka, kukučky) alebo hľadajú odpoveď na iné otázky (napríklad odkedy Židia nejedia bravčové mäso). Medzi legendárne rozprávky sa radia aj témy putovania do záhrobia a ako plynie čas na druhom svete. Krásnym umeleckým zobrazením veľkého hriešnika je rozprávka o Matajovi, v ktorej víťazí hlboký zmysel ľudskej spravodlivosti. Patria sem aj príbehy o svätcoch–patrónoch (Vendelín, Urban, Florián, Krištof, Ján Nepomucký), ako aj miestne historky o zázračných studničkách a nájdení tzv. zázračných sošiek Panny Márie.