košiar

(košár)
ohrada slúžiaca na zatváranie oviec. Stavali ich na pasienku, lúke alebo oráčine. Najstaršie boli lesné košiare z narúbaných, voľne poukladaných smrekov alebo kosodreviny (zaťatý košiar, zarúbaný košiar, na ukrývanie ukradnutých oviec – zlodejský košiar ). Pôvodné košiare na pasienkoch boli neprenosné. Stáli vedľa koliby. Zhotovené boli zo žrdí upevnených na koloch zarazených do zeme. Žrde boli vypletané štiepanými doštičkami alebo prútím. Boli jednopriestorové oválneho alebo kruhovitého tvaru. Pre potreby košarovania boli potrebné i prenosné košiare, do ktorých sa na noc zatváralo stádo oviec. Skladali sa z 3–5 m dlhých dielcov (lesa, staviaňec, bránica, drabina, prasmo, treslo, dranga). Na ovčích salašoch mal jeden z dielcov niekoľko otvorov – tzv. strungár. Bol prispôsobený pre organizáciu dojenia a tvoril súčasť strungy, ktorá bola spravidla krytá strieškou. Prenosné košiare mali tvar obdĺžnika a obvykle boli rozdelené na dva priestory – do jedného sa zatvárali ovce pred dojením (honelnica), v druhom zostávali podojené ovce aj cez noc (dojčiarka). Ak barany a mladé ovce (jarky) tvorili osobitné stádo, zatvárali ich do zvláštneho priestoru košiara (baraniarka). Niekde sa termín košiar používal i na označenie ohrady pre hovädzí dobytok ( stádlo), ale aj na ovčinec, chotárnu maštaľ, prípadne na východnom Slovensku i celý salaš. Miesto, kde stával košiar, sa nazývalo košarisko. Zatváranie oviec do košiarov bolo charakteristické pre všetky pastierske regióny v oblasti Karpát a Balkánskeho polostrova.