historické povesti
(historické rozprávky, báje, skazky)
epický žáner ľudovej slovesnosti s historickou tematikou. Vzťahujú sa na významné historické či domnelo historické udalosti a postavy, pričom vysvetľujú ich vznik, priebeh alebo konanie. Toto vysvetľovanie sa v tradičnom spoločenstve chápalo ako vierohodné. Zdanie vierohodnosti sa dosahovalo nespochybniteľnými tvrdeniami, dovolávaním sa svedectva starších ľudí a odkazovaním na rôzne predmety ako dôkazy pravdivosti. Historické povesti sú však skôr poetickým obrazom minulosti, ľudovou filozofiou dejín. Odrážajú sociálne, politické, právne a náboženské postoje nositeľov.
Vo folklórnej tradícii sa vykryštalizovali viaceré povesťové cykly. K najstarším dejinám sa viažu povesti o zániku Veľkomoravskej ríše. Najfrekventovanejší je motív o troch prútoch kráľa Svätopluka, ale známy je aj motív predaja ríše výmenou za bieleho koňa, ktorý sa šíril v stredovekej uhorskej kronikárskej tradícii (potvrdzoval nadradené postavenie maďarskej šľachty). Ojedinelé sú motívy o sv. Cyrilovi a Metodovi. Téma ohrozenia spoločenstva je v povestiach o boji proti Tatárom, Turkom alebo Psohlavcom, ktorí sú v rozprávaniach často stotožňovaní. Cyklus odráža ľudovú skúsenosť z vpádov cudzieho vojska a podáva obraz ľstivého, krutého nepriateľa. Husitská tradícia sa vzťahuje k vysvetľovaniu pôvodu a vzniku osád, obcí a ich obyvateľov (okolie Myjavy, Gemer). Povesti o spravodlivom kráľovi Matejovi sa tradujú vo viacerých krajinách strednej Európy. Iné sú historicko-sociálne povesti, v ktorých nachádzame odraz feudálnych pomerov. Úradníci, správcovia majetkov alebo drábi si trest za nespravodlivosť odpykávajú po smrti ako strašidlá v ľudskej podobe (biela pani, človek bez hlavy, čierny mních) alebo ako zvieratá (čierny pes, čert, kôň). Zvláštnym cyklom historických povestí sú podania o hradoch. Sú často rozvinutejšie a dokumentujú úzku spätosť s literatúrou.
epický žáner ľudovej slovesnosti s historickou tematikou. Vzťahujú sa na významné historické či domnelo historické udalosti a postavy, pričom vysvetľujú ich vznik, priebeh alebo konanie. Toto vysvetľovanie sa v tradičnom spoločenstve chápalo ako vierohodné. Zdanie vierohodnosti sa dosahovalo nespochybniteľnými tvrdeniami, dovolávaním sa svedectva starších ľudí a odkazovaním na rôzne predmety ako dôkazy pravdivosti. Historické povesti sú však skôr poetickým obrazom minulosti, ľudovou filozofiou dejín. Odrážajú sociálne, politické, právne a náboženské postoje nositeľov.
Vo folklórnej tradícii sa vykryštalizovali viaceré povesťové cykly. K najstarším dejinám sa viažu povesti o zániku Veľkomoravskej ríše. Najfrekventovanejší je motív o troch prútoch kráľa Svätopluka, ale známy je aj motív predaja ríše výmenou za bieleho koňa, ktorý sa šíril v stredovekej uhorskej kronikárskej tradícii (potvrdzoval nadradené postavenie maďarskej šľachty). Ojedinelé sú motívy o sv. Cyrilovi a Metodovi. Téma ohrozenia spoločenstva je v povestiach o boji proti Tatárom, Turkom alebo Psohlavcom, ktorí sú v rozprávaniach často stotožňovaní. Cyklus odráža ľudovú skúsenosť z vpádov cudzieho vojska a podáva obraz ľstivého, krutého nepriateľa. Husitská tradícia sa vzťahuje k vysvetľovaniu pôvodu a vzniku osád, obcí a ich obyvateľov (okolie Myjavy, Gemer). Povesti o spravodlivom kráľovi Matejovi sa tradujú vo viacerých krajinách strednej Európy. Iné sú historicko-sociálne povesti, v ktorých nachádzame odraz feudálnych pomerov. Úradníci, správcovia majetkov alebo drábi si trest za nespravodlivosť odpykávajú po smrti ako strašidlá v ľudskej podobe (biela pani, človek bez hlavy, čierny mních) alebo ako zvieratá (čierny pes, čert, kôň). Zvláštnym cyklom historických povestí sú podania o hradoch. Sú často rozvinutejšie a dokumentujú úzku spätosť s literatúrou.