zbojnícke povesti

folklórne prozaické skladby o zbojníkoch. V ústnom podaní sa na Slovensku viažu najčastejšie k jánošíkovskej tradícii, ale objavujú sa aj iní zbojníci. Často sa vzďaľujú od základnej idey „bohatým brať a chudobným dávať“, záleží od historického obdobia, v ktorom pôsobili, od miery idealizácie či naopak ich realistického stvárnenia. Mnohí nevyrástli do legendárnej podoby Jánošíka, najviac sa mu priblížil gemerský Mišo Vdovčík (Michal Vdovec). Mnohí, skutoční alebo vymyslení zbojníci, zohrávajú v povestiach len epizodickú úlohu (najmä členovia jánošíkovskej družiny Ilčík, Adamčík, Surovčík, Uhorčík, Hrajnoha, Gajdošík a iní). V povestiach vystupujú aj skutoční zbojníci susedných národov: Oleksa Dovbuš (Ukrajina), Imre Bogár, Šiša Pišta (Maďarsko). Slovenskí zbojníci zase našli prozaický ohlas u nich: Jánošík a Vdovčík v Poľsku, Jánošík na Ukrajine, v Maďarsku i Česku (najmä na Morave).
Zbojnícka tematika prenikla nielen do prozaickej, ale aj piesňovej tvorby (baladickej), tanečných či hudobných kompozícií, detských hier a výtvarného umenia. Najmarkantnejšie sa prejavuje v povestiach a piesňach. Pieseň pracuje len s napovedaním, náznakom, je úspornejšia, „málovravnejšia“. Povesti sa naproti tomu rozbiehajú do epickej šírky.
Súhrn motívov pri významnejších zbojníckych postavách vytvára ich osobitú biografiu:

1. zbojníkova mladosť, jeho vlastnosti, schopnosti a výstroj;
2. zboj;
3. lapanie zbojníka;
4. smrť;
5. zbojnícky odkaz.

Skutočný život zbojníka bol neopakovateľný, avšak vo folklóre sa mnohé príbehy veľmi podobajú. Analýza spojená so štúdiom starších dokladov o zbojníkoch dokazuje, že povesti vznikali bezprostredne po skutočnej udalosti, avšak mohli sa zrodiť aj oveľa neskôr. O Jánošíkovi sa rozprávalo už za jeho života, ale ešte vo väčšej miere ihneď po jeho smrti. Do skutočnej legendy prerástol postupne, zrejme pod vplyvom obľúbených rytierskych a zbojníckych románov, šírených od 18. storočia z Nemecka.