čižmy

(boty, holénky, škorne, štíble)
druh vysokej koženej obuvi remeselnej výroby. Šili ich čižmári, ktorí nešili iný druh obuvi ako čižmy. Mužské čižmy boli z čiernej hrubšej, hovädzej alebo konskej kože. Ženské čižmy boli z farebnej, červenej alebo hnedej, teľacej alebo kozej kože. Skladali sa z podošvy, zvršku, päty, podpätku, priehlavku a sáry. Čižmy mali podošvu pribitú drevenými klinčekmi. Priehlavok bol z mäkkej kože, ktorá sa skladala do záhybov, od toho aj názvy harmonikové, ráncované čižmy. Opätky čižiem, zvlášť ženských, boli vyššie, kalichovo tvarované a okuté mosadznými podkovičkami. Sáry bývali tvrdé, s dvomi švíkmi na bokoch alebo jedným švíkom vzadu. Horný okraj sár bol oblúkovito alebo srdcovito vykrojený, lemovaný spleteným remencom, ktorý bol doplnený koženým gombíkom alebo strapcom. Na zvršku, päte alebo sáre mohli byť čižmy zdobené aj farebným štepovaním alebo vybíjané kovovými ringlami V 19. storočí boli čižmy hlavne sviatočným a najnákladnejším druhom obuvi. Mládenci a dievky ich zvykli dostať až vo veku dospelosti. Prípadne si ich mohli dovoliť kúpiť až keď si na ne zarobili. Tvorili súčasť svadobného odevu, patrili k výbave ženícha i mladuchy. Čižmy boli pôvodne obuvou tureckej jazdy, od ktorej ich v 16. storočí najskôr prevzala uhorská šľachta a následne aj vojsko. Od 17. storočia ich začali nosiť aj mešťania a bohatí sedliaci. Nosenie čižiem sa rozšírilo najmä v 19. storočí. V oblasti Kysúc a Podpoľania sa ich nosenie rozšírilo dokonca až koncom 19. storočia. V goralskej oblasti alebo v okolí Čičmian sa nezačali nosiť vôbec. V dedinskom prostredí sa nosenie čižiem všeobecne udržalo do polovice 20. storočia. Už začiatkom 20. storočia ich však začali nahrádzať priemyselne vyrábané druhy obuvi.