chorovody

(kolovody)
ženské kolektívne spevno-tanečné prejavy spojené s hrovými, pantomimickými a dramatickými prvkami. Ich hlavnými interpretmi boli dievky a mladé ženy, ojedinele sa zapájali i mládenci. Prevažnú časť chorovodov môžeme zaradiť k archaickým hudobno-tanečným druhom. Mali obradnú funkciu, ale uplatňovali sa aj v zábavnej funkcii – napríklad na návsi, priadkach, počas prestávok na tanečných zábavách alebo pri pasení dobytka. Pomenovanie chorovodov, resp. chorovodných hier bolo rôzne, najčastejšie ich označovali incipitmi sprievodných piesní: Hoja, Ďunďa, hoja; Šijeme mechy; Zlatá brána, nazývali sa aj podľa dominantného hrového motívu či znaku: mak; Morena; letečko; na mosty; na kráľovnu; pávička; sviečkový; parta a iné. Základ tvorila pravidelná alebo jednotempicky rytmizovaná dôstojná chôdza, miestami zrýchlená do poklusu až behu, prizdobovaná rôznymi tanečnými prvkami a motívmi, priestorovo rozvinutá v početných a variabilných pôdorysných útvaroch: v kruhoch a rôznych krivkách, líniách, menej v krížových a voľnejších skupinových formáciách. V chorovode boli účastníčky reťazovite pospájané a postupovali dedinou po cestách a pažitiach, pričom sa rôznymi spôsobmi prepletali, podchádzali pod spojenými pažami – bránami, obchádzali určité body alebo zotrvávali na určitom mieste (v svadobnej či priadkovej izbe). Hudobný sprievod k chorovodom tvoril výlučne spev piesní bez sprievodu hudby, spravidla v pomalšom, prípadne mierne rýchlom tempe, prevažne s 2/4 alebo 3/4 taktom. Často boli zoradené do celkov ako pásmo, spravidla od 2 do 7 (i viacerých) rozdielnych chorovodov. Rozoznávame jarné alebo veľkonočné, letné a svadobné chorovody.
Proces zániku chorovodov začal v 1. polovici 20. storočia. Blízkosť hudobných motívov chorovodných piesní k detským piesňam a hrám spôsobila, že mnohé po strate obradovej funkcie a zániku zaužívaných príležitostí k tancovaniu prešli z prostredia dospievajúcej mládeže do detského repertoáru hier.