kolesá

(karička, kolo, körtánc, kárej, do kolesa, do koľečka, do kolka)
skupina ženských spevno-tanečných prejavov v zreťazených kruhových a odvodených útvaroch. Historické pramene sú z 19. storočia, avšak korene siahajú do staršej tanečnej vrstvy (podobnosť s chorovodmi). Kolesá tancovali dievky a mladé ženy, muži len sporadicky v zmiešanom obsadení. Základným choreografickým útvarom je kruh, od ktorého sú odvodené aj názvy tanca. Tanečnú formu usmerňovali vedúce spievajúce tanečnice do dvoch striedajúcich sa pohybových častí: krokovo–oddychovej s miernym potáčaním kolesa a skočno-rušnej s príznačným krúžením kolesa spravidla v smere pohybu slnka. K variabilným tanečným prvkom patrí zužovanie kruhu, rytmické podupy, presuny tanečníc v kruhu a podobne. Hudobným podkladom býva spravidla spievanie piesní, zostavených do súvislého pásma so striedavým alebo narastajúcim tempom. Typický je niekoľkotaktový predspev vedúcej predspeváčky, ku ktorej sa následne pripájajú i ostatné dievky, a jedno- až dvojtaktové pauzy medzi piesňami, strofami či časťami piesní, vyplňované rytmom tanca.
Kolesá sa v obradovej funkcii uplatňovali v jarných a svadobných obyčajoch, ale tancovali sa aj pri podvečerných stretnutiach na dedine, na priadkach a v prestávkach tanečných zábav. Ich obmeny sa vyskytovali aj ako súčasť párových krútivých tancov. Regionálne osobité sú kolesá (karičky, koľečka) na východe Slovenska (najmä Šariš, Zemplín, Spiš), ktoré sú motivicky pestrejšie, príbuzné kolám východných a južných slovanských národov. Novouhorský hudobný základ piesní k stredo- a juhoslovenským (Tekov) kolesám ich spája s obdobnými tancami maďarského etnika. Na západnom Slovensku sa v podstate nevyskytujú.
Do polovice 20. storočia boli kolesá na dedinách, najmä na východnom Slovensku ešte bežným tancom, v súčasnosti sú zriedkavé a vyskytujú sa zväčša na svadbách.