brdo

nástroj na prirážanie útku v osnove pri tkaní. Bolo zložené z 2 vodorovných prútov, medzi ktorými boli dratvou (smolená súkaná priadza) zachytené konce trstených, drevených a od konca 19. storočia aj železných priečok – zubov, zubcov. Na okrajoch brda boli ploché doštičky – kobylky. Hustota a šírka brda závisela od druhu tkaniny, na tkanie ktorej malo slúžiť. Šírka brda, vyznačená na kobylke vyrezanými rímskymi číslicami, sa udávala počtom pásem, t. j. počtom medzier medzi zubami na navlečenie nití z 1 pásma osnovy (1 pásmo bolo 30, 32 zubcov). Riedke drevené valaské brdá (5–6 pásem) slúžili na tkanie súkna, 6–8 pásmové na tkanie handričkových pokrovcov, hustejšie trstené brdá (9–22 pásem) na tkanie plátna. Pri tkaní bolo brdo uložené v bidle krosien. Výrobou a predajom bŕd sa zaoberali brdári. Od polovice 20. storočia sa v ručnom tkaní začali používať aj továrenské kovové brdá. Malé 2–3-pásmové brdá slúžili na prípravu cestoviny nazývanej gágoríky. V spojitosti s brdom vznikli ustálené slovné spojenia, vyjadrujúce podobnosť, príbuznosť: sú na jedno brdo, to je tiež niť z toho brda. Remeselní tkáči na západnom Slovensku používali pre brdo, pod vplyvom češtiny, pomenovanie paprsek.