Modrotlačou nazývame indigom na modro farbenú látku zdobenú potláčaním vzorov pomocou takzvanej rezervy – zmesi zamedzujúcej zafarbenie látky v mieste vzoru. Ako spôsob dekorovania látok zohrala významnú úlohu v slovenskej, rovnako ako v európskej textilnej tradícii. Na naše územie sa táto technika dostala z Holandska a Nemecka v priebehu 18. storočia. Najskôr sa udomácnila v meštianskom prostredí. Do ľudového odevu a textilu prenikla v 19. storočí a rozvetvila sa do výnimočného bohatstva lokálnych podôb, prispôsobených vkusu vidieckych odberateľov, ktorí si modrotlač objednávali podľa vzorkovníc priamo v dielňach alebo kupovali na jarmokoch. V porovnaní s inými stredoeurópskymi krajinami bola na Slovensku ešte v polovici 20. storočia regionálna rozmanitosť modrotlačových vzorov, rovnako ako hustota výskytu modrotlačiarskych dielní, značná. Činných bolo vyše tridsať dielní, ktorých produkcia smerovala prevažne na vidiek, do oblastí, kde sa ľudia ešte obliekali do kroja. Spolu s postupným zánikom využitia modrotlače v odeve a interiéroch vidieckych domácností aktivita dielní postupne slabla. K procesu redukcie prispel aj zákaz súkromného podnikania, po ktorom dohľad nad produkciou modrotlače prevzali výrobné družstvá a hlavne Ústredie ľudovej umeleckej výroby, ktoré zohralo a podnes zohráva významnú úlohu v podpore výroby modrotlače. Spolupracuje s výrobcami a podporuje pokračovanie farbiarskej tradície aj v inovatívnych podobách moderného dizajnu.
Predkladateľ
Ústredie ľudovej umeleckej výroby
Rok zápisu
2015
Certifikát číslo
CTLK-RZ-NKD-2014/01
Prvok bol v roku 2018 zapísaný do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva, ako medzinárodná nominácia pod názvom „Blaudruck/Modrotisk/Kékfestés/Modrotlač, reverzná tlač a farbenie látky indigom v Európe“.
