Horehronský viachlasný spev

Obce regiónu Horehronia sa vyznačujú mimoriadne bohatými a stále živými prejavmi tradičnej ľudovej kultúry. K tým najvýraznejším a najtrvácnejším patrí ľudový viachlasný spev − ten je aj v širšom povedomí obyvateľov Slovenska pociťovaný ako charakteristický miestny fenomén. Z hľadiska spôsobu spevu sa horné obce Horehronia (Šumiac, Telgárt, Vernár) v interpretačných nuansách aj tvorbe tónu odlišujú od dolných (ostatné). V rámci dolných obcí sú si navzájom bližšie Pohorelá s Heľpou a Závadka s Polomkou. Z hľadiska rázu ľudovej vokálnej kultúry zohrávali dôležitú úlohu prírodné podmienky. Práve spev do prírody pri prácach na lúkach alebo v horách podmieňoval veľmi intenzívne hrdelné prejavy s veľkou nosnosťou do diaľky a dobre počuteľné viachlasné súzvuky.

Tradícia tohto typu spievania bola spojená s priebojnosťou i vitalitou, prvkami vyplývajúcimi z valašsko-pastierskeho spôsobu života, ktorý do regiónu prinieslo doosídľovanie územia na základe valašského práva (14. – 17. storočie). Tradícia spevu v neposlednom rade súvisí aj s náboženským cítením obyvateľov regiónu, hudobnú kultúru Horehronia významne ovplyvnila duchovná pieseň. Tento jav sa týka predovšetkým obcí vo východnej časti regiónu, v ktorých sa dodnes praktizuje tzv. východný obrad. Okrem estetickej a umeleckej hodnoty predstavuje horehronský spev i prvok, prostredníctvom ktorého miestni obyvatelia deklarujú príslušnosť k rodnej obci a regiónu.