Drotárstvo

Drotárstvo vzniklo ako vandrovné doplnkové zamestnanie zamerané na podomové opravovanie kuchynského riadu, výrobu a predaj rôznych výrobkov z drôtu a neskôr i plechu. Jeho vznik a formovanie od 18. storočia podmienili zložité ekonomicko-sociálne pomery v najchudobnejších kopaničiarskych oblastiach v severnej časti Trenčianskej stolice (horné Považie a Kysuce) a neskôr aj v oblasti severného Spiša. Koncom 19. storočia bolo na severozápadnom Slovensku viac ako 150 drotárskych obcí. Niektorí drotári vandrovali len po území Slovenska, iní aj za hranice Rakúsko-Uhorska, čím svoju živnosť, ako pôvodne čisto lokálny fenomén, rozšírili takmer na všetky kontinenty. Rozvoj drotárstva zastavila 1. svetová vojna, po roku 1918 začalo upadať následkom konkurencie priemyselných výrobkov a obmedzených možností vandroviek a po 2. svetovej vojne vo svojej klasickej podobe prakticky zaniklo. V úžitkovej a umeleckej tvorbe sa začal drôt znovu objavovať až v 60. rokoch 20. storočia, no skutočný záujem o drotárstvo nastal až po roku 1990. Hľadali sa nové možnosti zhodnocovania remeselného dedičstva vo formálnom, technologickom aj výrazovom zmysle, čím došlo k výraznejšiemu posunu do dekoratívnej a výtvarnej roviny, posunuli sa hranice výtvarnej hodnoty drôtu tam, kde nikdy v histórii neboli. Drôt dnes obdivujeme v interiérovej i exteriérovej plastike, komornej i monumentálnej, v šperku, bižutérii, dizajne úžitkovej tvorby, ale i v kombinácii s najrozličnejšími materiálmi. Drotárstvo z kultúrno-historického hľadiska je dnes v našej národnej kultúre považované za výrobno-technický a umelecký fenomén predstavujúci špecifickosť a zvláštnosť i v medzinárodnom kontexte. Drotárska výroba a drotárske prostredie bolo a je miestom živých zdrojov podnetov, predstavovalo priestor intenzívnej výmeny tovaru, bolo a je významným sprostredkovateľom interetnických kontaktov a tovarovej výmeny v medzinárodnom meradle, čím si zasluhuje pozornosť i v prostredí nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska.