vápenkárstvo
(vápenníctvo, vápnarstvo, vápňarstvo, vápeniarstvo)
podomové remeslo zaoberajúce sa výrobou a predajom vápna. Na území Slovenska má pôvod v staroveku. Vo feudalizme bola výroba vápna malým regálnym právom feudálov, ktoré prenášali ako povinnosť na poddaných, pričom hlavné suroviny – vápenec a drevo – boli vlastníctvom zemepána. Význam výroby vápna sa zvýšil na konci 18. storočia v súvise s nárastom budovania murovaných stavieb. Bolo základnou zložkou malty, používalo sa na farbenie stien, zmiešané s popolom ako hnojivo. Vápno sa pálilo v poľných peciach postavených z kameňa, pálených alebo nepálených tehál. Pece boli mimo obce pri ceste, v blízkosti zdroja vápenca, ktorý sa ťažil povrchovo. Priemer základu pece i hĺbka jej podzemnej časti merala asi 2 m, výška do 6 m. V peciach sa kúrilo drevom. Vápenec sa vypaľoval 8-72 hodín. Postup výroby sa po stáročia nemenil a regionálne sa líšil len v názvosloví. Vápno sa predávalo podomovým obchodom i na trhoch. Meralo sa na slamenice, putne alebo sa vážilo na mincieroch (druh váhy). Z početných vápenkárskych obcí na západnom a východnom Slovensku vynikal Skýcov, odkiaľ sa vápno exportovalo do Zadunajska a do Podunajskej nížiny.
podomové remeslo zaoberajúce sa výrobou a predajom vápna. Na území Slovenska má pôvod v staroveku. Vo feudalizme bola výroba vápna malým regálnym právom feudálov, ktoré prenášali ako povinnosť na poddaných, pričom hlavné suroviny – vápenec a drevo – boli vlastníctvom zemepána. Význam výroby vápna sa zvýšil na konci 18. storočia v súvise s nárastom budovania murovaných stavieb. Bolo základnou zložkou malty, používalo sa na farbenie stien, zmiešané s popolom ako hnojivo. Vápno sa pálilo v poľných peciach postavených z kameňa, pálených alebo nepálených tehál. Pece boli mimo obce pri ceste, v blízkosti zdroja vápenca, ktorý sa ťažil povrchovo. Priemer základu pece i hĺbka jej podzemnej časti merala asi 2 m, výška do 6 m. V peciach sa kúrilo drevom. Vápenec sa vypaľoval 8-72 hodín. Postup výroby sa po stáročia nemenil a regionálne sa líšil len v názvosloví. Vápno sa predávalo podomovým obchodom i na trhoch. Meralo sa na slamenice, putne alebo sa vážilo na mincieroch (druh váhy). Z početných vápenkárskych obcí na západnom a východnom Slovensku vynikal Skýcov, odkiaľ sa vápno exportovalo do Zadunajska a do Podunajskej nížiny.
Prehrabávanie pahreby pri pálení vápna. Dobrá Voda (okr. Trnava), 50. roky 20. storočia. Prevzaté z Kahounová, E.: Vápenníctvo na Dobrej Vode. Sborník Slovenského národného múzea, roč. 46-54, 1952 - 1960, obr. 8.
AutorJasna Gaburová
Pozri aj
Literatúra
Bednárik, R.: Ľudová výroba vápna. In: Musaica, roč. 13, 1962, 70-114.
Kahounová, E.: Vápenníctvo na Dobrej Vode. Sborník Slovenského národného múzea, roč. 46-54, 1952 - 1960, 19-29.
Koma, J.: Ľudová výroba vápna na východnom Slovensku. In: Nové obzory, 8, 1966, 492-510.
Mruškovič, Š.: Historický rozvoj ľudovej výroby vápna v oblasti slovensko-moravského pohraničia. Zborník Slovenského národného múzea, roč. 63, 1969, Etnografia 10, 191-203.
