sýpka

(sypanec, sypáreň, komora, lemhauz, hlemejz)
hospodárska stavba v roľníckej usadlosti, ktorá slúžila na uskladnenie vymláteného obilia. Jej umiestnenie bolo rôzne a súviselo s mnohými faktormi – sýpky stáli samostatne na ulici pred domom, vo dvore, niekedy i pod spoločnou strechou s domom alebo inou hospodárskou stavbou. V niektorých lokalitách existovali zoskupenia sýpok na okraji dediny alebo pozdĺž potoka. Pri voľbe umiestnenia a stavebného riešenia sýpok rozhodovali najmä protipožiarne hľadiská a ochrana pred odcudzením. Z hľadiska stavebnej kultúry predstavujú staršiu vývinovú vrstvu drevené sýpky, ktorých zrubová konštrukcia stien končila oblúkovou klenbou. Steny aj klenba bývali z oboch strán omazané vrstvou blata, ktoré malo potrebné izolačné vlastnosti. Na klenbe bola položená strecha (šindľová alebo slamená), ktorá sa v prípade požiaru mohla jednoducho strhnúť. Tento typ sýpok bol charakteristický pre obce na východnom Slovensku a v severných častiach stredného Slovenska. Časté požiare a následné protipožiarne nariadenia spôsobili, že sa postupne od prelomu 18. a 19. storočia začali sýpky stavať z nehorľavých materiálov – z kameňa a tehál. V niektorých oblastiach Slovenska sa vyskytovali aj sýpky s druhým podlažím. V takom prípade bola nad drevenými stenami ešte murovaná klenba, pod ktorou sa druhé podlažie nachádzalo. Obilie sa v sýpkach skladovalo vo viacdielnych priečinoch z dosák (štoky, hambáre) alebo v rozmernejších kadluboch a súsekoch. Ak bola sýpka súčasťou roľníckej usadlosti, okrem obilia sa do nej ukladali aj iné súčasti inventára roľníckej rodiny – krosná, truhly, rôzne náradie a p. Funkciu sýpky, hlavne v nížinných oblastiach západného Slovenska, plnili často aj podstrešné priestory domu (povala).