súkenníctvo

remeselná výroba súkna. Na území Slovensku sa rozvíjalo od stredoveku popri domáckej výrobe a patrilo medzi najvýznamnejšie remeslá, vyrábajúce nielen pre miestne, ale aj vzdialenejšie trhy Uhorska. Hlavnými oblasťami súkenníckej výroby na Slovensku boli Považie, horné Ponitrie a tri slobodné západoslovenské mestá: Skalica, Pezinok a Modra. V týchto mestách vyrábali najkvalitnejšie súkno. Najväčšiu časť súkenníckej výroby na území Slovenska tvorilo hrubšie sedliacke alebo halenové súkno prírodnej farby. Hlavnými oblasťami jeho výroby boli Gemer a moravsko-slovenské pohraničie, najmä obce Lubina a Hrušové. Súkenníci vyrábali okrem súkna prírodných farieb (biela, šedá) aj súkno farbené na odtiene belasej, zelenej, červenej, fialovej farby alebo na čierno. Súkennícke cechy boli asi v 50 lokalitách na Slovensku. Najstaršie boli založené v 15. storočí v Kežmarku, Levoči, Rajci a Žiline. V 16. stor. vznikli cechy v Bardejove, Ružomberku, Ilave, Spišskom Podhradí, Trenčíne, v 17. storočí v Beckove, Bratislave, Humennom, Chtelnici, Jelšave, Lednici, Modre, Novom Meste nad Váhom, Púchove, Ratkovej, Rožňave, Sabinove, Štítniku a Vrbovom. Vrchol rozmachu súkenníctva bol v 18. storočí, keď na Slovensku pracovalo asi 1200 dielní. V druhej polovici 19. storočia začali remeselnú výrobu súkna nahrádzať manufaktúry. V roku 1930 bolo na Slovensku ešte 48 súkenníckych dielní, najviac v okrese Prievidza. Spolu 9 súkenníkov v Prievidzi sa v roku 1933, v rámci aktivít spoločnosti Detva a Štátneho ústavu pre zveľaďovanie živností, zaškolilo na výrobu kobercov, ktorých výroba pretrvala aj po 2. svetovej vojne.