služobníctvo

(čeľaď, maďarsky čelédšég, nemecky díneršaft)
socio-profesijná skupina patriaca k sociálne nižším vrstvám mestského a vidieckeho obyvateľstva. Tvorili ju najmä mladí slobodní ľudia, dievky, mládenci (sluha, slúžka, paholok). Osobitnú skupinu, ktorá sa častejšie vyskytovala vo vidieckom spoločenstve, predstavovali deti (detský sluha). V mestách si služobníctvo najímali stredné a majetnejšie vrstvy obyvateľstva (priemyselníci, živnostníci, remeselníci, príslušníci slobodných povolaní vo verejnej službe, vyšší zamestnanci). Služobníctvo u nich vykonávalo práce súvisiace so správou domu, s vedením kuchyne a nákupom potravín (služobné, kuchárky), so servisom rodiny (práčky, upratovačky, šičky bielizne), s opatrovaním a výchovou detí, ako aj s posluhou jednotlivým členom rodiny. Na vidieku sa ponúkali pracovné príležitosti okrem neroľníckych domácností (notár, krčmár, obchodník, remeselník ) najmä u najmajetnejších gazdov a na hospodárstvach s nedostatkom pracovných síl, v rodinách, kde prevládala jednodetnosť, alebo na hospodárstvach, ktoré viedli vdovy. Služba sa zjednávala na jeden rok, začínala sa zväčša 1. januára a končila 1. novembra – batôškový deň, alebo 26. decembra na Štefana. Okrem peňažnej mzdy sa služobníctvo vyplácalo i formou naturálií – ošatením, alebo sa poskytol drobný dar. Pracovné možnosti sa hľadali formou osobných kontaktov, často i odporúčaniami bývalého služobníctva. V mestách ponúkala pracovné príležitosti inzercia v novinách, cirkevné a charitatívne inštitúcie, ktoré súčasne preberali starostlivosť o dievčatá zaujímajúce sa o prácu v službe. Sprostredkovanie práce vykonávali aj súkromné osoby – dohadzovačky, v Bratislave a na okolí známe ako zubringerky, šikérky.