prútkarstvo

hľadanie podzemných zdrojov vody a ložísk kovov pomocou zvláštneho prúta. Prútik, aj na území Slovenska nazývaný latinským slovom virgula, mal zväčša tvar rázsošky z vŕby, jelše s dĺžkou ramien 40–50 cm. Podľa tradičných názorov sa mal prútik odrezať o polnoci alebo pred východom slnka na Štedrý deň, Nový rok, Tri krále, Veľký piatok, na Jána ešte nepoužitým nožom jedným alebo troma rezmi, a to mlčky alebo pri odriekaní osobitnej modlitby alebo zariekania. Prút mohol krstom získať meno ako spolukrstenec, vložený do perinky dieťaťa pri krste. Pri krste doma dostal meno niektorého z troch biblických kráľov, pričom bol zavinutý v plienke. V stredoslovenských banských mestách používali aj medenú virgulu. Pri manipulácii s prútikom držal prútkar ramená rázsošky medzi prostredníkom a prsteníkom rúk. Prút bol vodorovne a nad miestom údajného výskytu hľadaného objektu vidlica začala vertikálne kmitať. Zriedkavo prút držali vo zvislej polohe. V banskej oblasti Spiša sa za prútkara považoval najmä ten, kto mal zvláštnu citlivosť v rukách. Podľa tradičných predstáv bolo prút možné použiť aj na hľadanie pokladov, stratených predmetov, zatúlaného dobytka, odhalenie zlodeja, otvorenie zamknutých dverí, na odlíšenie pravdy a klamstva i na zistenie pohlavia dieťaťa pred jeho narodením. Chýbajú údaje o tom, že by prútkarstvo bolo na Slovensku samostatným zamestnaním. Baníci používali virgulu na hľadanie ložísk soli, a najmä kovov. Prútkarstvom sa ešte aj v 20. storočí zaoberali najmä studniari.