obvenenie

majetok, ktorý patril manželke podľa zákona alebo na základe sľubu manžela ako náhrada za stratu panenstva a manželskú vernosť. Vyvinulo sa v 13. storočí podľa starého germánskeho zvyku. Obvenenie bolo dvojaké: zákonné a sľúbené. Podľa Tripartita z roku 1514 patrilo zákonné obvenenie každej manželke, ktorá vyhovovala nároku na jeho získanie, jeho výška závisela od toho, k akému stavu manželka patrila a po koľký raz bola vydatá. Žena dostávala obvenenie pri každom uzatvorení manželstva, no vždy len polovicu z toho, čo dostala v manželstve predošlom. Počas manželstva malo rovnaké postavenie ako veno. Obvenenie bolo možné žiadať len po zániku manželstva, slúžilo žene na živobytie. Podľa Tripartita boli nároky na zákonné obvenenie oprávnené v prípade, že bolo manželstvo platné, konzumované a žena bola manželkou šľachtica. Mohlo zahŕňať nehnuteľnosti, peniaze i ľahko speňažiteľné bezchybné objekty (nie napríklad starý nábytok a podobne), vo vidieckom prostredí i určité práce. Existovalo niekoľko prípadov, keď žena nárok na obvenenie stratila (napríklad ak sa dopustila nevery, poškodzovala majetky, ktoré užívala po smrti manžela ako obvenenie atď.). Obvenenie sľúbené patrilo manželke len na základe zmluvy či testamentu, jeho výška mohla byť ľubovoľná. Predpokladom nároku bolo uzavretie manželstva, mohlo patriť aj žene nešľachtického stavu. Československý zákon o rodinnom práve z roku 1949 vyriešil majetkové pomery manželov, a tým obvenenie zrušil.