mláťačkárstvo

remeslo určené na strojové vymlátenie obilia. Na Slovensku sa rozšírilo po 1. svetovej vojne. Vykonávali ho zväčša remeselníci – strojní zámočníci, niekde kováči. Bolo rajonizované na jednotlivé dediny alebo ulice, či usadlosti v rámci dediny – rajóny. Regulované bolo na základe zmluvných vzťahov a živnostenského oprávnenia. Za svoju prácu bol mláťačkár vyplácaný dohovorenou sumou peňazí, alebo naturáliami – určitou časťou vymláteného obilia. Mlátiť sa začalo hneď po žatve. Mláťačka a hnací stroj (parný neskôr naftový) boli vlastníctvom mláťačkára, resp. tzv. mláťačkárske družstvá. Jeho členmi boli roľníci podieľajúci sa na spoločnej kúpe mláťačky. Tieto družstvá zväčša mlátili len pre svojich členov. Od 40. rokov 20. storočia mali mláťačkári prideleného komisára, ktorý viedol aj evidenciu vymláteného obilia. V roku 1946 bolo na Slovensku 4107 mláťačkárov.