mláťačka

stroj na mechanické oddelenie zrna niektorých plodín, predovšetkým obilia. Konštrukčne dokonalejšie mláťačky mali aj zariadenie na čistenie a triedenie zrna. Najjednoduchšie mláťačky na ručný pohon (krúťačky, rukové mašiny) spolu s gepľami začali prenikať najmä do bohatších obcí juhozápadného Slovenska koncom 19. storočia. Boli to výrobky strojárskych dielní na Slovensku (Košice, Krompachy, Vyhne, Nitra) alebo import z Čiech a Rakúska. Pretože boli drahé, stávali sa často spoločnou investíciou viacerých roľníkov. Práca s ručnou mláťačkou bola náročná fyzicky aj na počet pracovných síl (8 mužov a 4 ženy pri plnom vyťažení). Tradičné techniky mlátenia obilia cepmi a vydupávaním zvierat však najviac odsúvali strojové mláťačky, najskôr parné, na naftu (benziňák), neskôr na elektrický pohon, ktoré si od 20. rokov 20. storočia začali kupovať obce, viacerí roľníci (spolníci) alebo dedinskí kováči. Za poplatok alebo naturálie chodili s nimi mlátiť aj do okolitých obcí. Strojové mláťačky sa na slovenskom vidieku používali aj v prvých rokoch kolektivizovaného poľnohospodárstva.