mestský folklór
folklórne prejavy spoločenstva mesta. Keďže mestá sa od vidieckych sídiel obvykle odlišovali rôznorodejšou etnickou, sociálnou a priestorovou štruktúrou, profesnou orientáciou i spôsobom života, odrážalo sa to aj v rozmanitosti podôb mestskej kultúry (napríklad mestské povesti). V prípade Slovenska to však platí podmienečne, keďže väčšinu tvorili malé vidiecke mestá s úzkym regionálnym prepojením. Obe prostredia sa však vzájomne ovplyvňovali. Niekedy je ťažko určiť pôvodné prostredie, napríklad najstaršie zápisy obchôdzky Troch kráľov sú zo študentského prostredia miest (Bardejov 1489), ale dnes ich poznáme najmä z vidieka. K opačnému prenosu tradícií do miest prispeli prisťahovalci v etape spriemyslovania (najmä v 20. storočí), napríklad veľkonočných zvykov šibania či oblievania.
Osobitosti mestského folklóru utvárali najmä:
a) profesné skupiny, čoho príkladom sú remeselnícke piesne a zvyky, odlišnosti baníckych, vinohradníckych alebo priemyselných miest;
b) potulní muzikanti, obchodníci a komedianti, ktorí utvárali trhovú a jarmočnú atmosféru a prinášali „novosti zo sveta“ (jarmočné piesne, bábkové divadlo);
c) študentstvo a vzdelanecké vrstvy (preklady rozprávačských žánrov, prísloví, porekadiel, hádaniek, bájok, exempiel; študentské zvyky a piesne);
d) meštianstvo, ktoré prednostne prijímalo moderné kultúrne formy (novouhorskú melodiku, tance ako polka, valčík, šimi a iné, z ktorých mnohé zľudoveli);
e) náboženské komunity (verejné pôsobenie katolíckych cirkví, napríklad púťové piesne, výročné sviatky, oproti tomu uzavretosť protestantských a židovských komunít);
f) vojenské posádky, ktoré verejnými koncertmi sprostredkúvali najmä dychovú hudbu;
g) potulní a kaviarenskí muzikanti, ovplyvnení kultúrnymi centrami (schrammelmusik Viedňou, cigánske muziky Budapešťou, iné zas Prahou a Bratislavou prostredníctvom slovenského tanga a iných šlágrov, ktoré zľudoveli);
h) viechy, krčmy, výletné hostince, spolkové alebo zamestnanecké stretnutia a oslavy, pri ktorých aktívny spev, rozprávanie i tanec prepájal etnické a kultúrne osobitosti.
Osobitosti mestského folklóru utvárali najmä:
a) profesné skupiny, čoho príkladom sú remeselnícke piesne a zvyky, odlišnosti baníckych, vinohradníckych alebo priemyselných miest;
b) potulní muzikanti, obchodníci a komedianti, ktorí utvárali trhovú a jarmočnú atmosféru a prinášali „novosti zo sveta“ (jarmočné piesne, bábkové divadlo);
c) študentstvo a vzdelanecké vrstvy (preklady rozprávačských žánrov, prísloví, porekadiel, hádaniek, bájok, exempiel; študentské zvyky a piesne);
d) meštianstvo, ktoré prednostne prijímalo moderné kultúrne formy (novouhorskú melodiku, tance ako polka, valčík, šimi a iné, z ktorých mnohé zľudoveli);
e) náboženské komunity (verejné pôsobenie katolíckych cirkví, napríklad púťové piesne, výročné sviatky, oproti tomu uzavretosť protestantských a židovských komunít);
f) vojenské posádky, ktoré verejnými koncertmi sprostredkúvali najmä dychovú hudbu;
g) potulní a kaviarenskí muzikanti, ovplyvnení kultúrnymi centrami (schrammelmusik Viedňou, cigánske muziky Budapešťou, iné zas Prahou a Bratislavou prostredníctvom slovenského tanga a iných šlágrov, ktoré zľudoveli);
h) viechy, krčmy, výletné hostince, spolkové alebo zamestnanecké stretnutia a oslavy, pri ktorých aktívny spev, rozprávanie i tanec prepájal etnické a kultúrne osobitosti.