huncokári

regionálna skupina nemecky hovoriaceho obyvateľstva v oblasti Malých Karpát. Názov je skomoleninou nemeckého slova Holzhacker (drevorubač). Príslušníci skupiny sa údajne sami nazývali horskí ľudia. Boli to lesní robotníci pochádzajúci z južnej časti Dolného Rakúska a priľahlého Štajerska, ktorí od polovice 18. storočia podľa potrieb panských lesov osídľovali oblasti Malých Karpát. Žili rozptýlene v horských údoliach, väčšinou 2–3 rodiny spolu. Výnimku tvorilo sústredené osídlenie v Piesku (dnes časť Modry). K povinnostiam huncokárov patrilo stínanie, rezanie a približovanie dreva k cestám, ako aj čistenie lesa. Na transport používali sane, šmyky, v pálffyovskom revíri tiež klauzúru (umelá vodná nádrž, do ktorej sa nazberali jarné a jesenné vody, pomocou ktorej sa dvakrát do roka splavilo vyťažené drevo). Pracovnú skupinu tvorili členovia rodiny. S drevom a pri furmanke pracovali ženy spolu s mužmi. Domy so záhradami, v ktorých pestovali zemiaky a zeleninu, mali v užívaní počas služby. Chovali niekoľko kusov rožného statku a svíň, ktoré nechávali voľne sa pásť v lese. Seno pre statok a palivové drevo dostávali ako deputát. Boli dobrí ovocinári, ženy vynikali ako bylinkárky. Manželstvá uzatvárali vo svojom okruhu. Príslušníci skupiny udržiavali intenzívne vzájomné spoločenské kontakty. Radi sa spolu zabávali, často v sprievode harmoniky tancovali šotyš. Muži s obľubou hrávali kolky. Huncokári boli rímsko-katolíckeho vyznania. Najväčším sviatkom pre nich bol 22. január, deň svätého Vincenta, patróna drevorubačov. Až do 1945 pretrvával v skupine bilingvizmus. Napriek kultúrnej odlišnosti udržiavali s domácim obyvateľstvom dobré vzťahy. Horské osídlenie huncokárov v Malých Karpatoch zaniklo po 1945 keď bola časť huncokárov odsunutá do Nemecka.