delené vlastníctvo

stav, keď vlastníkovi patrí len podstata predmetu, ale užívanie a požívanie podstaty je trvalo alebo na dlhý čas vlastníctvom iného subjektu. Delené vlastníctvo bolo rozdelené medzi priameho vlastníka a užívateľa, na najnižšom stupni feudálnej hierarchie medzi zemepána (patrilo mu tzv. horné právo) a poddaného (patrilo mu tzv. spodné právo). Poddaný síce mal právo držby, ale mohol disponovať majetkom iba so zvolením zemepána. Povinnosti podaných voči zemepánovi boli dané obyčajovým právom, v niektorých prípadoch slúžila za základ zmluva (s rôznymi nájomníkmi – árendátormi, kurialistami, taxalistami), neskôr najmä zo strany zemepánov vytvorené urbáre, ktoré obsahovali povinnosti poddaných. Delené vlastníctvo zaniklo so zrušením poddanstva v roku 1848, poddanský majetok sa stal slobodným majetkom. Niekdajší zemepáni si však ponechali pôdu, ktorá nebola zapísaná v urbári.