Chorváti na Slovensku
- kajkavské nárečie – zachovalo sa len v Chorvátskom Grobe;
- čakavské nárečie – zahrnuje zadunajské obce, Záhorie a pokračuje na Morave.
Po chorvátsky sa komunikuje v rodinách a v susedskom styku, spravidla len v úzkom okruhu ľudí, prevažne starousadlíkov. Chorvátsky jazyk sa vyskytuje takmer výlučne v ústnej forme, len v Jarovciach a v Čunove sa nachádzajú chorvátske nápisy na náhrobných kameňoch, na stuhách pohrebných vencov, na stenách kostola, i v súkromnej korešpondencii. Spisovná chorvátčina je od nárečia dosť odlišná, napriek tomu sa v mnohých rodinách a miestnych knižniciach vyskytuje chorvátska literatúra – noviny, časopisy, náboženské knihy a staré kalendáre. K zachovaniu chorvátskeho jazyka najviac prispeli školy a cirkev. V chorvátskom jazyku (gradiščanskom dialekte) sa najdlhšie vyučovalo v zadunajských obciach Čunovo (1920), Jarovce (1947). Aj v súčasnosti sa tu slúžia chorvátske omše. Pútnickým miestom Chorvátov bola Dúbravka, kde sa púte konali 27. septembra na sviatok Damiána a Kozmu, prichádzali na ne aj Chorváti zo zadunajska a Rakúska. Vytvorením štátnych hraníc 1918 a ich neskoršími posunmi (1947) sa stalo, že mnohí Chorváti zo zadunajských obcí majú príbuzných v Rakúsku alebo Maďarsku. Z tradičnej kultúry Chorvátov sa zachovali len piesne a krátke slovesné útvary. Spevný repertoár jednotlivých chorvátskych obcí je odlišný. V Jarovciach je významným kultúrnym symbolom hudobný nástroj – tamburica. Oficiálne si väčšina obyvateľov chorvátskeho pôvodu uvádza slovenskú národnosť, čo zastiera prehľad o ich počte. V 1988 vznikol Festival chorvátskej kultúry, od 1990 pôsobí Chorvátsky kultúrny zväz s centrom v Devínskej Novej Vsi. Tu sa nachádza aj Múzeum kultúry Chorvátov na Slovensku SNM. K upevneniu chorvátskeho vedomia v posledných desaťročiach prispeli kultúrne kontakty s Chorvátmi z Rakúska, Maďarska, Čiech a Chorvátska, výučba chorvátskeho jazyka, existencia folklórnych súborov a publikačná činnosť v chorvátskom gradiščanskom dialekte.