Vysokohorské nosičstvo

Transport materiálu na krošni má v oblasti strednej Európy viacstoročnú tradíciu. Na Slovensku sa povolanie nosičov objavuje v písomných prameňoch z druhej polovice 17. storočia. Vysokohorské nosičstvo, na ktorom boli závislí nielen chatári, sa stalo dôležitým tradovaným spôsobom obživy. Je spojené s kultúrnym priestorom viacerých lokalít Nízkych i Vysokých Tatier a Veľkej Fatry a kontinuita kultúrneho fenoménu v týchto horských oblastiach trvá až do súčasnosti. V roku 1873 vznikol Uhorský karpatský spolok, ktorý nielen evidoval počet nosičov, ale zaisťoval po dobu svojej existencie aj školenia tradičného transportu pre nosičov. Všetky znalosti a skúsenosti súvisiace s nosičstvom sa odovzdávajú len formou ústneho podania, teda kontaktnou komunikáciou z generácie na generáciu. Ide o znalosti spojené s výrobou krošne (základnej pomôcky na nosenie nákladu), so spôsobmi naloženia bremena, technikou samotného nosenia nákladu, ktorý môže dosahovať hmotnosť aj vyše 100 kg. Poznatky sa ďalej týkajú pomôcok nevyhnutných pri nosení v letnom a zimnom období a ich súčasťou je i znalosť terénu a praktické skúsenosti, rešpektovanie fyzickej kondície nosičov či rešpektovanie klimatických podmienok. Súčasní vysokohorskí nosiči sa s tradičným povolaním stotožňujú a hrdo sa k nemu i k jeho kontinuálnej histórii hlásia. Povolanie vykonávajú v drsných prírodných a klimatických podmienkach s rešpektom a úctou k okolitej krajine a prírode. Vysokohorské nosičstvo patrí k pozoruhodnej ekologickej forme transportu. Na Slovensku sa udržalo v pôvodnej nezmenenej podobe a funkčnosti, čo možno považovať za unikátnu záležitosť. Význam tohto prvku je z kultúrno-historického hľadiska, ale i jeho ojedinelosti v slovenskom i európskom kontexte, značný.