Spievanie na zore sa viaže na úzku skupinu lokálneho spoločenstva, ktorými sú dievčatá po dovŕšení 15 rokov, prípadne mladé ženy (neveste vekovo blízke kamarátky, ktoré sú vydaté a ktorým bola spievať na zore sama nevesta) a ženy v úzkom príbuzenskom vzťahu. Dievčatá sa stretnú v svadobný deň počas východu slnka a pod oknami domu nevesty spievajú lyrické piesne s poetickými textami. Po úvodnej piesni Svitajú mi zore nasledujú piesne, ktorých sled tvorí ustálená štruktúra, ktorú speváčky len málokedy variujú. Po odspievaní piesní na zore nasleduje posedenie s pohostením, pri ktorom dievčatá spievajú piesne s voľnejšou funkčnou väzbou a sú tematicky rôznorodé. Na záver spievania si nevesta rozkáže svoju obľúbenú pieseň.
Z hudobného hľadiska tvoria piesne na zore vývojovo staršie predharmonické piesne tzv. starej kultúry. Vo väčšine textov sa tematizujú pojmy výraznej symbolickej hodnoty, odkazujúce na zmenu statusu nevesty či stratu panenstva (vlásky, vrkoč, vták, prsteň zlatý/strieborný, vienok, číslo tri).
Napriek zmene životného štýlu mladých dievčat je spievanie na zore stále vyžadované a považované za nevyhnutnú časť svadobného obradu a aj v súčasnosti patrí medzi najdojemnejšie časti svadobného rituálu. Odzrkadľuje sa v ňom vážnosť okamihu rozlúčky, sprevádzaného plačom nevesty, matky i kamarátok. Napriek uzavretej spoločnosti počas praktizovania prvku je nepriamo zapojený aj zvyšok komunity v obci ako poslucháči piesní.
Mimo svojho prirodzeného kontextu spievanie na zore uchovávajú aj členovia a členky folklórnej skupiny Hrušov, detskej folklórnej skupiny Ragačinka, ženskej speváckej skupiny z Hrušova, ľudovej hudby Čardáš a Horička z Hrušova.