Skalická mestská reč – skaličtina

Skalická mestská reč – skrátene hovorovo označovaná ako skaličtina – je dialektová podoba jazyka používaná predovšetkým v neverejnej komunikácii, ale aj verejnej, obyvateľmi mesta Skalica i mnohými odsťahovanými rodákmi.
Dnešná podoba skaličtiny je neoddeliteľnou súčasťou jazykového vývinu slovenčiny, je obrazom lokálnej príslušnosti, ponúka svedectvo o kultúrnohistorických, sociálnych a iných vzťahoch Skaličanov k sebe a k bližšiemu či širšiemu okoliu. Bohatý záznamový materiál, ako knihy, časopisy, listiny, mestské kroniky, korešpondencia i súčasná komunikácia na sociálnych sieťach, dokladajú využívanie skaličtiny v celom komunikačnom priestore. Je používaná v tradičných i novodobých slovesných útvaroch – piesňach, vinšoch, ľudovej poézii i ochotníckom divadle. Aktívne sa v nej praktizujú zvyky a obyčaje rodinného cyklu, akými sú krst, prvé sväté prijímanie, birmovka, svadba i pohreb.
K zachovávaniu reči okrem Skaličanov prispieva i činnosť Západoslovenských tlačiarní Skalica. Od čias ich historických začiatkov tu tlačili významné diela so vzťahom ku skaličtine a niektoré dokumenty aj priamo v skaličtine. V súčasnosti sa v nej tlačí časopis Skalický obzor obsahujúci články, reportáže, rozhovory, eseje, portréty osobností a rôzne informácie, všetky s priamym vzťahom ku Skalici. Zároveň sa v tlačiarni tlačia rozličné vzdelávacie produkty (napríklad kartová hra pexeso) a pôvodná literatúra v skaličtine od súčasných autorov Antona Dinku, Milana Tomšeja, Dušana Krivského a Želmíry Macháčkovej. Organizujú sa besedy s autormi píšucimi v skaličtine o Skalici a Skaličanoch.
Skalická mestská reč má i dnes výnimočné postavenie v komunikácii obyvateľov, má charakter regionálneho úzu a existencia tohto jazykového útvaru je hodnotnou súčasťou nehmotného kultúrneho dedičstva jazykového spoločenstva na Slovensku.