Črpáky

Črpáky, čerpoki, čerpaki ako súčasť bačovského riadu sa úzko viažu na salašnícke spoločenstvo – baču, valachov a honelníkov. Od obdobia včasného feudalizmu (9. – 12. storočia) bol chov oviec súčasťou kultúry generácií ľudí žijúcich na území Slovenska. Znalosť bačovania sa odovzdávala z generácie na generáciu, takže v niektorých obciach na Slovensku sa vytvorili tradičné bačovské a valaské rody. Za stáročia svojej existencie táto drevená nádobka s uchom a vsadeným dnom nielen plnila svoje praktické poslanie – pitie žinčice, mlieka, vody, odmerka na potrebné množstvá tekutín, ale stala sa i symbolom slovenských salašov. Črpák, ako symbol pastierstva, nebol nikdy obchodným artiklom. Slúžil ako predmet výmeny za ovcu, kozu alebo riad či pomôcku. Amatérski rezbári aj v súčasnosti vyhľadávajú ešte žijúcich bačov z celého územia Slovenska, ktorí poznajú i funkčné nároky na črpák, nielen jeho estetickú funkciu. Črpáky boli rozšírené na širokom teritóriu Karpát a Balkánu, všade tam, kde prevládal horský typ chovu oviec. Na území Slovenska sa v 19. storočí črpáky používali najmä v okolí Detvy, Zvolena, Banskej Bystrice a na hornom Ponitrí, v 20. storočí sa rozšírili aj na Oravu, Kysuce, Liptov a Spiš. Väčšinou boli výrobcami a užívateľmi črpákov samotní pastieri, ale črpáky vyrábali i rezbári v dedine, ktorí ako mladí slúžili na salašoch. Od 19. storočia sa stretávame až s tromi typmi črpákov odlišných najmä konštrukciou a spôsobom spojenia ucha s nádobou, tvarom i dekórom: východoslovenským, severoslovenským a stredoslovenským. Východoslovenský, najstarší typ črpáka, tzv. celistvý, je vyrezávaný z jedného kusa dreva (označovaný aj ako gemerský − rozšírený na Gemeri a Spiši). Severoslovenský črpák charakterizuje ucho nasadené na puterku/geletku zvlakom, tzv. rybinou, ktoré je spojené drevenou alebo mosadznou obrúčkou (označovaný aj ako liptovský − rozšírený v Liptove a na Orave). Stredoslovenský, rozložiteľný typ črpáka, má ucho spojené s nádobkou v hornej časti zúbkom a v spodnej časti obrúčkou (označovaný aj ako detviansky – rozšírený na Podpoľaní). Rezbárska výzdoba sa sústreďovala na ucho črpáka (geometrické, zoomorfné, antropomorfné figurálne motívy zo života a práce na salašoch), ale niekedy sa zdobila aj nádobka a mosadzná obrúčka. Znalci ľudového výtvarného umenia tvrdia, že v dekoratívnom stvárnení ucha nemajú slovenské črpáky v Európe obdobu. Aj keď vo svojom prirodzenom sociálnom prostredí plnili predovšetkým svoju úžitkovú úlohu, ich výzdobu možno považovať za samostatné výtvarné diela.