Židia na Slovensku
náboženské a etnické spoločenstvo žijúce rozptýlene po celom území Podľa tradície prišli na Slovensko s rímskymi légiami. Prvé správy o židovských obchodníkoch u nás sú z 10. storočia. Od začiatku boli spoločensky aj politicky diskriminovaní. Dodržiavanie náboženských predpisov spôsobilo pretrvávanie etnických, náboženských a kultúrnych odlišností a izoláciu Židov. Dôsledkom bol vznik povier o používaní kresťanskej krvi pri výrobe macesu, o zneucťovaní kresťanských symbolov, o všeobecnom bohatstve Židov. V 19. storočí prišlo k náboženskému rozdeleniu Židov na ortodoxných a reformovaných, ktorých v Uhorsku nazývali neológmi. Časť náboženských obcí sa nepridala k žiadnemu z týchto smerov a utvorila tretí smer – status quo ante.
Koncom 19. storočia sa aj na Slovensku rozšíril sionizmus zameraný na vytvorenie židovského štátu. Dorozumievacím jazykom Židov na Slovensku bola hebrejčina a jidiš – jazyk zložený z hebrejských, nemeckých a slovanských. slov. Mnohí prijali mestskú kultúru vládnucej moci a spočiatku inklinovali k maďarskému jazyku a kultúre. Po vzniku ČSR postupne získali kladný vzťah aj k novému štátu.
Protižidovské opatrenia začali už v období autonómie Slovenska (1938–39) a pokračovali i v Slovenskej republike (1939–45). Postupne boli vytlačení z hospodárskeho i spoločenského života. Roku 1941 bol vydaný tzv. židovský kódex, podľa ktorého bol pojem žid vymedzený na rasovom a nie náboženskom základe. V marci až októbri 1942 prebehla prvá vlna deportácií Židov (57 837 osôb). Po potlačení Slovenského národného povstania 1944 bolo deportovaných ďalších približne 13 000 osôb. V tom istom roku deportovali aj Židov z južného Slovenska, ktoré bolo vtedy okupované Maďarskom. Po obnovení ČSR 1945 sa značná časť Židov, ktorí prežili, vysťahovala zo Slovenska najmä do Izraela. V súčasnosti sa hlási na Slovensku k židovskej náboženskej obci 2278 osôb. Kultúru a spôsob života Židov formovali tradície a zvyky spojené s prírodnými a historickými podmienkami Palestíny, princípy Starého zákona a dobrovoľná alebo nútená izolovanosť v getách diaspory. Židia na Slovensku sa zaoberali obchodom, peňažníctvom, drobnými remeslami, v dedinách a mestečkách východného Slovenska aj poľnohospodárstvom. Po liberalizácii v 2. polovici 19. storočia sa mnohí uplatnili v slobodných povolaniach. Najbohatší boli veľkostatkári a továrnici.
V materiálnej kultúre sa od okolitého obyvateľstva líšili najmä stravou a odevom. Charakter stravy určovali náboženské predpisy, ktoré definujú poživateľné (kóšer) a nečisté (trefe) potraviny. Možno jesť len mäso určitých druhov zvierat, ktoré navyše boli zabité mäsiarom (šachter) tak, aby vykrvácali po jedinom prerezaní krčnej tepny. Zakázané bolo jesť súčasne mäsité a mliečne pokrmy. V pobožných rodinách majú dodnes osobitý riad na mlieko a na mäso. V odievaní platil zákaz nosenia odevných súčiastok zo živočíšnych a rastlinných materiálov súčasne. Podmienkou bola pokrývka hlavy a strapce (cicit). Medzi doklady materiálnej kultúry Židov na Slovensku patria 7 a 9 ramenné svietniky (menora, chanukia), kovové soľničky a koreničky, zdobený riad na večeru séder, puzdrá na tóru a obradový textil; náhrobníky na cintorínoch a synagógy, z ktorých niektoré sa zachovali do súčasnosti. Rodinné obyčaje sa viažu ku kľúčovým situáciám životného cyklu. Narodenie dieťaťa sa spája so zvykmi, ktoré majú uľahčiť pôrod. Veľký význam sa pripisoval amuletom, ktoré ochraňujú matku i dieťa. Chlapca na 8. deň po narodení obradne prijímajú do spoločenstva vykonaním obriezky. Vtedy mu dajú aj meno. Narodenie chlapca je vítané zvlášť u ortodoxných Židov, lebo každý chlapec môže byť očakávaným Mesiášom. V 13 rokoch sa chlapci podrobovali iniciácii (bar-micva) a stali sa plnoprávnymi mužmi. V synagóge museli prečítať príslušnú časť tóry (5 kníh Mojžišových) preukázať vedomosti viery a sľúbiť, že budú dodržiavať zásady judaizmu. U neológov mohli mať iniciáciu aj dievčatá. Uzavretiu manželstva predchádzal zložitý výber partnera. V malých a izolovaných židovských obciach neboli vždy partneri primeraní z hľadiska majetku a spoločenského postavenia. Dôležitú funkciu mal preto dohadzovač (šadchen). V židovskom sobáši pretrvávali rezíduá kupovania mladuchy a jej uvedenia do domu manžela. Pozostatkom kupovania bol zvyk, že muž navliekol pred svedkami žene prsteň, prípadne jej daroval iný cenný predmet. Uvedenie do domu symbolizovalo, že obrad prebiehal pod zvláštnym baldachínom (chuppa). Náboženský obrad sobáša spočíval v tom, že rabín požehnal pohár s vínom, z ktorého snúbenci spoločne pili. Súčasťou bolo podpísanie svadobnej zmluvy (ketuba), ktorá chránila nevestu v prípade rozvodu či smrti manžela. Pohreb u ortodoxných Židov sa mal konať čo najskôr po smrti, pretože podľa predstáv duša dosiahne pokoj a slobodu len po pochovaní tela. Mŕtvych nepochovávali v truhle, ale v plachte, prípadne medzi doskami. Ako odev do hrobu slúžila zvlášť na tento účel zhotovená ľanová košeľa (tachrichem). Pri príprave na smrť a organizácii pohrebu významnú úlohu zohrávalo pohrebné bratstvo (chevra kadiša). Ortodoxné predpisy nepovoľovali honosné pohreby, kvety na hroboch a bohaté zdobenie náhrobníkov. Znakom smútiacich pozostalých bolo viditeľné natrhnutie vlastného odevu. Výročie smrti si pozostalí pripomínali zapaľovaním sviečok a čítaním modlitby za mŕtvych (kadiš).
Koncom 19. storočia sa aj na Slovensku rozšíril sionizmus zameraný na vytvorenie židovského štátu. Dorozumievacím jazykom Židov na Slovensku bola hebrejčina a jidiš – jazyk zložený z hebrejských, nemeckých a slovanských. slov. Mnohí prijali mestskú kultúru vládnucej moci a spočiatku inklinovali k maďarskému jazyku a kultúre. Po vzniku ČSR postupne získali kladný vzťah aj k novému štátu.
Protižidovské opatrenia začali už v období autonómie Slovenska (1938–39) a pokračovali i v Slovenskej republike (1939–45). Postupne boli vytlačení z hospodárskeho i spoločenského života. Roku 1941 bol vydaný tzv. židovský kódex, podľa ktorého bol pojem žid vymedzený na rasovom a nie náboženskom základe. V marci až októbri 1942 prebehla prvá vlna deportácií Židov (57 837 osôb). Po potlačení Slovenského národného povstania 1944 bolo deportovaných ďalších približne 13 000 osôb. V tom istom roku deportovali aj Židov z južného Slovenska, ktoré bolo vtedy okupované Maďarskom. Po obnovení ČSR 1945 sa značná časť Židov, ktorí prežili, vysťahovala zo Slovenska najmä do Izraela. V súčasnosti sa hlási na Slovensku k židovskej náboženskej obci 2278 osôb. Kultúru a spôsob života Židov formovali tradície a zvyky spojené s prírodnými a historickými podmienkami Palestíny, princípy Starého zákona a dobrovoľná alebo nútená izolovanosť v getách diaspory. Židia na Slovensku sa zaoberali obchodom, peňažníctvom, drobnými remeslami, v dedinách a mestečkách východného Slovenska aj poľnohospodárstvom. Po liberalizácii v 2. polovici 19. storočia sa mnohí uplatnili v slobodných povolaniach. Najbohatší boli veľkostatkári a továrnici.
V materiálnej kultúre sa od okolitého obyvateľstva líšili najmä stravou a odevom. Charakter stravy určovali náboženské predpisy, ktoré definujú poživateľné (kóšer) a nečisté (trefe) potraviny. Možno jesť len mäso určitých druhov zvierat, ktoré navyše boli zabité mäsiarom (šachter) tak, aby vykrvácali po jedinom prerezaní krčnej tepny. Zakázané bolo jesť súčasne mäsité a mliečne pokrmy. V pobožných rodinách majú dodnes osobitý riad na mlieko a na mäso. V odievaní platil zákaz nosenia odevných súčiastok zo živočíšnych a rastlinných materiálov súčasne. Podmienkou bola pokrývka hlavy a strapce (cicit). Medzi doklady materiálnej kultúry Židov na Slovensku patria 7 a 9 ramenné svietniky (menora, chanukia), kovové soľničky a koreničky, zdobený riad na večeru séder, puzdrá na tóru a obradový textil; náhrobníky na cintorínoch a synagógy, z ktorých niektoré sa zachovali do súčasnosti. Rodinné obyčaje sa viažu ku kľúčovým situáciám životného cyklu. Narodenie dieťaťa sa spája so zvykmi, ktoré majú uľahčiť pôrod. Veľký význam sa pripisoval amuletom, ktoré ochraňujú matku i dieťa. Chlapca na 8. deň po narodení obradne prijímajú do spoločenstva vykonaním obriezky. Vtedy mu dajú aj meno. Narodenie chlapca je vítané zvlášť u ortodoxných Židov, lebo každý chlapec môže byť očakávaným Mesiášom. V 13 rokoch sa chlapci podrobovali iniciácii (bar-micva) a stali sa plnoprávnymi mužmi. V synagóge museli prečítať príslušnú časť tóry (5 kníh Mojžišových) preukázať vedomosti viery a sľúbiť, že budú dodržiavať zásady judaizmu. U neológov mohli mať iniciáciu aj dievčatá. Uzavretiu manželstva predchádzal zložitý výber partnera. V malých a izolovaných židovských obciach neboli vždy partneri primeraní z hľadiska majetku a spoločenského postavenia. Dôležitú funkciu mal preto dohadzovač (šadchen). V židovskom sobáši pretrvávali rezíduá kupovania mladuchy a jej uvedenia do domu manžela. Pozostatkom kupovania bol zvyk, že muž navliekol pred svedkami žene prsteň, prípadne jej daroval iný cenný predmet. Uvedenie do domu symbolizovalo, že obrad prebiehal pod zvláštnym baldachínom (chuppa). Náboženský obrad sobáša spočíval v tom, že rabín požehnal pohár s vínom, z ktorého snúbenci spoločne pili. Súčasťou bolo podpísanie svadobnej zmluvy (ketuba), ktorá chránila nevestu v prípade rozvodu či smrti manžela. Pohreb u ortodoxných Židov sa mal konať čo najskôr po smrti, pretože podľa predstáv duša dosiahne pokoj a slobodu len po pochovaní tela. Mŕtvych nepochovávali v truhle, ale v plachte, prípadne medzi doskami. Ako odev do hrobu slúžila zvlášť na tento účel zhotovená ľanová košeľa (tachrichem). Pri príprave na smrť a organizácii pohrebu významnú úlohu zohrávalo pohrebné bratstvo (chevra kadiša). Ortodoxné predpisy nepovoľovali honosné pohreby, kvety na hroboch a bohaté zdobenie náhrobníkov. Znakom smútiacich pozostalých bolo viditeľné natrhnutie vlastného odevu. Výročie smrti si pozostalí pripomínali zapaľovaním sviečok a čítaním modlitby za mŕtvych (kadiš).
