vysťahovalectvo
trvalé alebo dočasné opustenie krajiny z ekonomicko-sociálnych, ideovo-politických alebo iných príčin. Vysťahovanie za hranice domovského štátu bolo výrazným sociálnym javom Slovenska v posledných troch storočiach. Hlavnými príčinami boli hospodárske a sociálne pomery. V mnohonárodnom Uhorsku patrili Slováci medzi prvé národnosti, ktoré migrovali. Uvoľnenie spod poddanstva im umožňovalo podieľať sa na migračných a vysťahovaleckých procesoch obdobia nástupu industrializácie a modernizácie. Migranti smerovali do južnejších úrodnejších oblastí, neskôr do industrializujúcich sa centier monarchie (Budapešť, Viedeň). Postupná deľba krajín podľa rôzneho stupňa industrializácie a modernizácie zaradila zaostávajúce Uhorsko medzi rurálne krajiny, exportujúce pracovné sily do rýchlejšie sa rozvíjajúcich ekonomík.
Proces vysťahovalectva Slovákov možno rozdeliť na viacero období. Staršie spadá do 18.-19. storočia, kedy uhorskí zemepáni, neskôr aj štátna správa organizovali osídľovanie oblastí Rakúsko-uhorskej monarchie, ktoré po vytlačení Turkov z krajiny zostávali vyľudnené a hospodársky nevyužité. V tejto kolonizačnej vlne sa najväčší počet slovenských vysťahovalcov usadzoval v priestranstve tzv. Dolnej zeme, na rozhraní dnešného Maďarska, Rumunska, Srbska a Chorvátska.
Novšie obdobie sociálneho vysťahovalectva sa začína v posledných desaťročiach 19. storočia, doznieva a končí v čase medzi dvomi vojnami. V tomto období Slováci smerovali nielen do rozvinutých priemyselných krajín západnej Európy (Francúzsko, Nemecko, Belgicko, Rakúsko a i.), ale i do zámoria (Spojené štáty americké, Kanada, Argentína, Uruguaj, Brazília, Austrália). Nebývalý rozsah malo v období pred prvou svetovou vojnou vysťahovalectvo Slovákov do Spojených štátov amerických. Usádzali sa na priemyselnom severovýchode a stredozápade, kde v predvečer I. svetovej vojny sformovali okolo pol miliónovú slovenskú komunitu. USA po vojne príliv prisťahovalcov obmedzili, čo nútilo vysťahovalcov hľadať si „náhradné“ cieľové krajiny (Kanada, juhoamerické krajiny, Francúzsko, Belgicko a i.) Kolaps vojnovej Slovenskej republiky zapríčinil bezprostredný exodus do zahraničia po 2. svetovej vojne. Mocenské elity režimu a jeho prívrženci unikali pred postupom sovietskych vojsk na západ. Ocitli sa v rakúskych a nemeckých internačných táboroch, až časom sa dostali do USA, Kanady, Argentíny, Nemecka a i. Po prevrate roku 1948, keď sa získaním moci komunistickou stranou radikálne zmenila politická situácia na Slovensku, emigrovali na západ aj jednotlivci z najrôznejších vrstiev spolu s politickými elitami, reprezentujúcimi povojnový vývin. Uzavretie hraníc, tzv. železná opona ukončili tento proces. Veľká vlna utečencov zo Slovenska na západ bola spätá s inváziou armád Varšavského paktu v 1968 roku. Okolnosti prisúdili nálepku politických emigrantov aj jednotlivcom, ktorých vylákala na západ iba jeho atraktivita.
Proces vysťahovalectva Slovákov možno rozdeliť na viacero období. Staršie spadá do 18.-19. storočia, kedy uhorskí zemepáni, neskôr aj štátna správa organizovali osídľovanie oblastí Rakúsko-uhorskej monarchie, ktoré po vytlačení Turkov z krajiny zostávali vyľudnené a hospodársky nevyužité. V tejto kolonizačnej vlne sa najväčší počet slovenských vysťahovalcov usadzoval v priestranstve tzv. Dolnej zeme, na rozhraní dnešného Maďarska, Rumunska, Srbska a Chorvátska.
Novšie obdobie sociálneho vysťahovalectva sa začína v posledných desaťročiach 19. storočia, doznieva a končí v čase medzi dvomi vojnami. V tomto období Slováci smerovali nielen do rozvinutých priemyselných krajín západnej Európy (Francúzsko, Nemecko, Belgicko, Rakúsko a i.), ale i do zámoria (Spojené štáty americké, Kanada, Argentína, Uruguaj, Brazília, Austrália). Nebývalý rozsah malo v období pred prvou svetovou vojnou vysťahovalectvo Slovákov do Spojených štátov amerických. Usádzali sa na priemyselnom severovýchode a stredozápade, kde v predvečer I. svetovej vojny sformovali okolo pol miliónovú slovenskú komunitu. USA po vojne príliv prisťahovalcov obmedzili, čo nútilo vysťahovalcov hľadať si „náhradné“ cieľové krajiny (Kanada, juhoamerické krajiny, Francúzsko, Belgicko a i.) Kolaps vojnovej Slovenskej republiky zapríčinil bezprostredný exodus do zahraničia po 2. svetovej vojne. Mocenské elity režimu a jeho prívrženci unikali pred postupom sovietskych vojsk na západ. Ocitli sa v rakúskych a nemeckých internačných táboroch, až časom sa dostali do USA, Kanady, Argentíny, Nemecka a i. Po prevrate roku 1948, keď sa získaním moci komunistickou stranou radikálne zmenila politická situácia na Slovensku, emigrovali na západ aj jednotlivci z najrôznejších vrstiev spolu s politickými elitami, reprezentujúcimi povojnový vývin. Uzavretie hraníc, tzv. železná opona ukončili tento proces. Veľká vlna utečencov zo Slovenska na západ bola spätá s inváziou armád Varšavského paktu v 1968 roku. Okolnosti prisúdili nálepku politických emigrantov aj jednotlivcom, ktorých vylákala na západ iba jeho atraktivita.
