violončelo
(baska, basička, čelobas, bolbas)
hlbšie ladený sláčikový nástroj. Používa sa v štandardnej podobe dĺžky 100 – 130 cm. Vyrába sa v ľudovom prostredí s konštrukčnými modifikáciami s lokálnym alebo regionálnym označením ako terchovská basa, goralská basa a podobne. Je hrubšie opracované, výberu dreva sa venuje menšia pozornosť, vrchná a spodná doska je málo klenutá. O to starostlivejšie je vyrezaný a ozdobený strunník, kobylka spojená s dušou, napínacie kolíčky, a najmä ich hlavy. Kobylka sa ľavou opierkou dotýka vrchnej dosky, druhá nôžka kobylky prechádza jej otvorom a opiera sa o dolnú dosku, zastáva teda aj funkciu duše. Hotový nástroj je lakovaný a vymaľuje sa na prednej, menej na zadnej doske žánrovými obrázkami z paše, pastierom, postavou zbojníka alebo aj veršami z ľudových piesní. Ľudovým predchodcom violončela bolo skriňové čelo (nazývané aj dosková basa), ktoré malo obdĺžnikový alebo ľahko zbiehavo tvarovaný korpus, ktorý dosahoval dĺžku do 70 cm. Ľudovým muzikantom stačili 2 – 3 struny ladenia G a d. Na violončele sa spravidla nehrá v sede, ale postojačky, pričom nástroj je remeňom prevesený cez rameno. V tejto polohe sa hrá aj počas obradov v chode, najmä v svadobnom sprievode, cez fašiangy a podobne. Sláčik je spravidla kratší a tvrdý, využíva sa na ostré akcenty, ťahom na štvrťové alebo delené legátové osminové hodnoty. V rýchlom tempe sa využíva nástroj stacattom a synkopickými akcentmi. Vyobrazenia z 18. a 19. storočia svedčia o výsadnom postavení v sláčikových hudbách. Kontrabas sa presadil v ľudových hudbách až na sklonku 19. a v 20. storočí. Jeho používanie svedčí o vplyve klasického sláčikového kvarteta na obsadenie ľudovej hudby, ale aj naopak. Violončelo dostačovalo, pokiaľ sa sláčiková hudba skladala z 3 – 4 inštrumentalistov. Pri náraste kapiel bolo potrebné postupne zväčšiť rezonančný korpus violončela alebo využiť masívnejší zvuk veľkej basy.
hlbšie ladený sláčikový nástroj. Používa sa v štandardnej podobe dĺžky 100 – 130 cm. Vyrába sa v ľudovom prostredí s konštrukčnými modifikáciami s lokálnym alebo regionálnym označením ako terchovská basa, goralská basa a podobne. Je hrubšie opracované, výberu dreva sa venuje menšia pozornosť, vrchná a spodná doska je málo klenutá. O to starostlivejšie je vyrezaný a ozdobený strunník, kobylka spojená s dušou, napínacie kolíčky, a najmä ich hlavy. Kobylka sa ľavou opierkou dotýka vrchnej dosky, druhá nôžka kobylky prechádza jej otvorom a opiera sa o dolnú dosku, zastáva teda aj funkciu duše. Hotový nástroj je lakovaný a vymaľuje sa na prednej, menej na zadnej doske žánrovými obrázkami z paše, pastierom, postavou zbojníka alebo aj veršami z ľudových piesní. Ľudovým predchodcom violončela bolo skriňové čelo (nazývané aj dosková basa), ktoré malo obdĺžnikový alebo ľahko zbiehavo tvarovaný korpus, ktorý dosahoval dĺžku do 70 cm. Ľudovým muzikantom stačili 2 – 3 struny ladenia G a d. Na violončele sa spravidla nehrá v sede, ale postojačky, pričom nástroj je remeňom prevesený cez rameno. V tejto polohe sa hrá aj počas obradov v chode, najmä v svadobnom sprievode, cez fašiangy a podobne. Sláčik je spravidla kratší a tvrdý, využíva sa na ostré akcenty, ťahom na štvrťové alebo delené legátové osminové hodnoty. V rýchlom tempe sa využíva nástroj stacattom a synkopickými akcentmi. Vyobrazenia z 18. a 19. storočia svedčia o výsadnom postavení v sláčikových hudbách. Kontrabas sa presadil v ľudových hudbách až na sklonku 19. a v 20. storočí. Jeho používanie svedčí o vplyve klasického sláčikového kvarteta na obsadenie ľudovej hudby, ale aj naopak. Violončelo dostačovalo, pokiaľ sa sláčiková hudba skladala z 3 – 4 inštrumentalistov. Pri náraste kapiel bolo potrebné postupne zväčšiť rezonančný korpus violončela alebo využiť masívnejší zvuk veľkej basy.
Basička zo zbierky Svetozára Stračinu. Foto V. Kyseľ 2006.
AutorOskár Elschek
Pozri aj
Literatúra
Elschek, O.: Die slowakischen Volksmusikinstrumente. Volksmusikinstrumente der Tschechoslowakei, Teil 2. Handbuch der europäischen Volksmusikinstrumente - VEB Deutscher Verlag für Musik, Leipzig 1983, 94-113.
