slovenčina

jazyk Slovákov. Patrí, spolu s poľštinou, češtinou, dolnou a hornou lužickou srbčinou k západnej vetve slovanských jazykov. Praslovanský základ slovenčiny sa doformoval v 6.-8. storočí. Za základ slovenčiny možno pokladať jazyk etnika, ktoré v 9. storočí obývalo Veľkú Moravu. Najbúrlivejší vývin prekonala slovenčina v 10.-12. storočí, v 13.-15. storočí sa stabilizovala. V 16.-18. storočí sa na území Slovenska popri regionálnych variantoch slovenčiny používala aj čeština. Koncom 18. storočia vznikajú pokusy o formovanie spisovného jazyka. Anton Bernolák 1787 založil kodifikáciu na západoslovenskej kultúrnej slovenčine. Kodifikácia Ľudovíta Štúra 1843 bola založená na stredoslovenskej kultúrnej slovenčine. Štúrova kodifikácia sa veľmi skoro ujala a po istých úpravách trvá až podnes. Fonologickou zvláštnosťou slovenčiny je rytmické pravidlo, podľa ktorého v tom istom slove bezprostredne po sebe nenasledujú dve dlhé slabiky. Slovenčina má dynamický prízvuk, ktorý je viazaný na prvú slabiku slova. V porovnaní s ostatnými slovanskými jazykmi má jednoduchšiu štruktúru skloňovacích a časovacích vzorov. V skladbe viet sa vyznačuje základnou konštrukčnou schémou: subjekt – verbum – objekt. V slovenčine sú najčastejšie dvojvetné konštrukcie. Popri spisovnej slovenčine sú súčasťou slovenského jazyka aj nárečia. Slovenské nárečia sa členia na tri základné skupiny: západoslovenské, stredoslovenské a východoslovenské nárečia. Každá skupina sa ďalej člení.