sad

pozemok, zväčša zatrávnený, cielene vysadený ovocnými stromami. Ako súčasť feudálnych panstiev sa sady na území Slovenska uvádzajú už v 11. storočí. Na slnečných svahoch v Tekovskej, Gemerskej či Abovskej župe postupne vznikali od 13. storočia ovocné sady na kráľovskej pôde. Od konca stredoveku boli ovocné sady bežnou súčasťou majetkov mešťanov alebo miest (napríklad v okolí Bratislavy, v okolí Malého Dunaja). Sady boli často i súčasťou podnikateľských aktivít, najmä od polovice 19. storočia. Na prácu v sadoch si podnikatelia najímali robotníkov nazývaných kertéši. Roľníci si tiež zakladali ovocné sady, a to na pôde nevhodnej na orbu a pestovanie poľnohospodárskych plodín. Sady v extraviláne vznikali na Slovensku najmä po komasáciách, často aj na urbárskych pozemkoch alebo v intraviláne na konci pozemku za humnom. Zakladať sady odporúčala roľníkom i populárna ovocinárska literatúra 18. a 19. storočia (J. Fándly, Ľ. Orphanides, A. Kmeť). Po viničových kalamitách (perenospóra, a najmä fyloxéra viničová) na prelome 19. a 20. storočia začali roľníci zakladať ovocné sady na miestach bývalých viníc. Ovocné sady sa v závislosti od terénu vysádzali v súvislých celkoch alebo jednotlivo na medziach medzi ornou pôdou. Sady sa chránili proti poškodzovaniu a vnikaniu divých i domácich zvierat živým plotom, tyčovinou alebo tŕním. Parcely jednotlivých majiteľov oddeľovali, podobne ako pri ornej pôde, rozličné znaky (hraničné kamene, valy, násypy). Sad bol zarastený trávou, ktorá sa zvyčajne pravidelne kosila a po zbere ovocia sa v ňom pásol dobytok. Spoločné sady urbárnikov spravovali poverení funkcionári (napr. urbársky richtár). Mnohé zásady ochrany sadov a stromov obsahovalo zvykové i kodifikované právo – oberanie z prečnievajúcich konárov (právo previsu), vytínanie rodiacich stromov, prebiehanie dobytka na susedov pozemok a iné.