• Search
    Nastavenie filtra
    Len presné výrazy
    Vyhľadávať v názve
    Vyhľadávať v obsahu
    Filtrovať podľa typu
    Stránky
    Články
    Zoznamy NKD
    Encyklopédia

pierko

pierko

pierko 800 879 Centrum pre tradičnú ľudovú kultúru

pierko

doplnok mužského odevu, ktorý mal okrem ozdobnej aj znakovú funkciu. Pierka boli zložené z kvetov (muškát, karafiát, rezeda), z klasov obilia (ovos), zo zelených halúzok (jedľa, rozmarín, zimozeleň), z divo rastúcich travín, z vtáčích pier (kohút, hus, bažant, jarabica, tetrov, sojka, orol, páv, pštros, volavka) a stúh. Pierka z umelých kvetov a lístkov, sklených perličiek, doplnené bižutériou sa rozšírili koncom 19. storočia. Zhotovovali sa podomácky, alebo sa kupovali na jarmokoch a v obchodoch. Formy a materiál pierok sa dobovo, regionálne i podľa príležitostí menili. Pierko, obvykle dar od dievčaťa, nosil mládenec zastoknuté za stuhou klobúka. Jednoduchšie bolo na všedné dni, ozdobnejšie na sviatočné dni. Pierka rôznych veľkostí a zloženia boli tiež doplnkom svadobného odevu ženícha, družbov a svadobných hostí. Začiatkom 20. storočia sa svadobné pierko prestávalo nosiť za klobúkom a začalo sa pripínať na hruď. Pierko doplnené stuhami nosili tiež odvedení mládenci – regrúti. V staršom období bolo upevnené na klobúku, v prvej polovici 20. storočia už na klope kabáta. Počet pripnutých pierok vypovedal o počte priateľov z radov rovesníkov, ktorí mládencovi pierka na znak priateľstva darovali. Ženatí muži pierka na klobúku zvyčajne nenosili.

Pierko mládenca, rekonštrukcia, Vajnory, okr. Bratislava, 1990. Foto: J. Paličková, Archív negatívov Ústavu etnológie SAV v Bratislave
Pierko mládenca, rekonštrukcia, Vajnory, okr. Bratislava, 1990. Foto: J. Paličková, Archív negatívov Ústavu etnológie SAV v Bratislave

AutorMojmír Benža

Literatúra

Socháň, P.: „Pero“ ako prejav lásky slovenskej devy. In: Hlásnik zpod Sitna, roč. 2, 1923, č. 42, 1-3.