olejkárstvo

domácka výroba a podomový obchod s liečivými olejmi, rastlinami a inými liečivými prípravkami, spojené s liečebnou činnosťou olejkárov. Olejkárstvo zaznamenalo najväčší rozmach v období od 1. polovice 18. storočia do 2. pol. 19. storočia. Zaoberali sa ním najmä obyvatelia Turčianskej stolice, menej Liptovskej, Oravskej, Trenčianskej a Spišskej. V Turci sa poddaní zaoberali lisovaním a destilovaním liečivých olejov a ich predajom už v 17. storočí. V polovici 18. storočia Turčianska stolica zdaňovala viac ako 1000 olejkárov. Približne v 40 obciach tejto oblasti sa obyvateľstvo prevažne alebo čiastočne venovalo olejkárstvu. Medzi najznámejšie patrili Vrícko, Kláštor pod Znievom, Blatnica, Lazany, Valča. Počet druhov liečiv, predovšetkým olejov, s ktorými sa obchodovalo, bol široký (borievkový, rozmarínový, rascový, feniklový ap.). Proti olejkárstvu boli vydané viaceré vrchnostenské obmedzenia, vyplývajúce najmä z niektorých nečestných liečiteľských praktík olejkárov. Nízka úroveň zdravotníctva v 18. storočí im však napriek tomu poskytovala široké možnosti uplatnenia. Územné pôsobenie olejkárov bolo veľmi rozsiahle. Na základe rajonizácie podľa dedín navštevovali Uhorsko, Sliezsko, Rusko, Sasko, Švédsko, Rakúsko, Čechy, Moravu, Sedmohradsko, Poľsko, Perziu, Turecko. Nariadenia a diskriminačné opatrenia proti nim, zmeny v zdravotníckej starostlivosti spôsobili postupné zanikanie olejkárstva. Časť olejkárov sa preorientovala na podomové obchodovanie s tovarom dennej potreby (najmä s galantérnym tovarom, poľnohospodárskym náradím), časť si osvojila i pestovanie šafranu a obchodovala s ním. V posledných desaťročiach 19. storočia obchodovali s tovarom dennej potreby v Rusku a Poľsku už na kapitalistickom základe. Po 1. svetovej vojne zanikla i táto fáza olejkárstva.