nadávky

nadávky

nadávky 800 386 Centrum pre tradičnú ľudovú kultúru

nadávky

urážlivé výroky. Môžu sa skladať len z jedného slova alebo utvárajú ustálené slovné spojenia. Nadávky súvisia s hrozbou, kliatbou, dušovaním sa. Pôvod majú v mágii slova, ich funkcia bola magická a rituálna. V stredoveku väčšina z nich stratila magický charakter a stali sa výrazovými prostriedkami ulice. Obvykle porušujú normy oficiálnej etikety.
Ako nadávky sa používajú:

  1. názvy zvierat;
  2. pomenovania nezákonne narodených;
  3. výrazy skatologického charakteru (vzťahujúce sa k fekáliám a ich vylučovaniu);
  4. výrazy koitálneho charakteru (vzťahujúce sa k sexualite);
  5. charakteristické duševné vlastnosti, príznaky alebo konanie (truľo, ožran, povaľač);
  6. charakteristické fyzické znaky (krpec, škero, nemehlo), ale aj mnohé iné, pretože ľudová invencia bola v tomto smere vždy otvorená.

Nadávky majú uraziť adresáta s cieľom vyvolať u neho negatívne pocity, spôsobiť mu morálnu ujmu. Najčastejším spôsobom je používanie vulgárnych slov a ustálených výrokov. Často sa používajú na zakrytie vlastného strachu a neistoty v stresových situáciách. Mládež používa nadávky ako jazykové stereotypy bez uvedomenia si ich plného významu, alebo na vyplnenie medzery v konverzácii. Často demonštrujú sociálnu nekonformnosť, popretie elitnosti, identifikovanie sa s určitou sociálnou skupinou. Používajú sa aj vo funkcii pochvaly alebo nežného oslovenia. Samostatnú skupinu tvoria detské nadávky. Osobitným druhom sú nadávky v podobe gesta (dlhý nos, falický symbol) a rôzne kakofonické zvuky.

Prezývky a nadávky približne zo 60. – 70. rokov 19. storočia. Prevzaté zo zbierky A. P. Zátureckého Slovenské príslovia, porekadlá, úslovia a hádanky. Bratislava 2005, s. 204.
Prezývky a nadávky približne zo 60. – 70. rokov 19. storočia. Prevzaté zo zbierky A. P. Zátureckého Slovenské príslovia, porekadlá, úslovia a hádanky. Bratislava 2005, s. 204.

AutorZuzana Profantová

Pozri aj
Literatúra

Záturecký, A. P.: Slovenské príslovia, porekadlá, úslovia a hádanky. Bratislava 2005.

Preskočiť na obsah