maľba stien domu
pokrytie vnútorných a vonkajších stien domu náterom. V ľudovom prostredí k pôvodným funkčným a najviac osvedčeným postupom patrilo omazávanie stien hlinkou alebo vápnom (kalenie). V priebehu roka sa vykonávalo dvakrát, na jar a jeseň. Od polovice 19. storočia maľba na domoch v niektorých oblastiach Slovenska nadobudla dekoratívny charakter. Jej pôvodný zmysel bol pravdepodobne ochranný, až neskôr dekoratívny a reprezentatívny. K archaickým spôsobom patrilo maľovanie zrubových stien domov vápenným mliekom. V jednoduchšej podobe jestvovalo na severnom Slovensku, v rozvinutejšej forme v Ždiari, ale najmä v Čičmanoch, kde sa udržuje dodnes. Odlišná, blízka sgrafitu bola maľba prstami alebo jednoduchými nástrojmi do mokrej vrchnej vrstvy omietky. Najčastejšie sa vyskytovala v priestoroch okolo ohniska, kde tmavý vzor vystupoval vo farbe spodnej, ohňom do čierna zafarbenej omietky. Podobne v spojení s inými spôsobmi – potláčaním razidlami zo zemiakov, šablónami – sa zdobili aj vonkajšie a vnútorné steny domov a hospodárskych stavieb (okolie Malaciek). Technike sgrafita boli najbližšie prstové maľby rozsiahlych rastlinných kompozícií, rozšírené v 20. rokoch 20. storočia v oblasti medzi Nitrou a Trnavou (najznámejšie z Rumanovej a Kostolian). Od predchádzajúcich druhov sa odlišovala ornamentálna maľba štetcom, v dekoratívnej podobe známa v 1. polovici 20. storočia na západnom Slovensku v okolí Bratislavy, Trnavy a Skalice. Zdobili sa ňou najmä ohniská po tom, ako sa na nich prestalo variť, výpustky (okolie Senice, Skalice), obrovnávky, plochy okolo okien, dverí. V pestrých ornamentálnych kompozíciách prevládali kvetinové a zoomorfné ornamenty nadväzujúce na miestnu výšivku. K najznámejším maliarkam tohto druhu malieb patrili K. Brinzová (Veľký Grob) a K. Brúderová (Vajnory). V 60.–70. rokoch 20. storočia dekoráciu stien v niektorých oblastiach západného Slovenska vystriedala krajinomaľba.