kancionál
zbierka duchovných anonymných piesní folklórneho, poloľudového a umelého pôvodu. Môže pozostávať z rukopisných aj tlačených piesní, obsahuje texty s melódiami aj bez nich. Vo funkcii spevníka slúžili kancionály pri pobožnostiach alebo náboženských úkonoch počas jednotlivých častí dňa. Kancionály známe zo Slovenska vychádzali vo všeobecnosti zo zľudoveného repertoáru, čerpajúceho z gregoriánskeho chorálu, stredovekých latinských duchovných piesní, piesní českej reformácie a z domácej tvorby. Rozšírenie tvorby duchovných piesní a kancionálov bolo v období renesancie. Náboženská tvorba, v baroku dominujúca, poznačila piesne pesimizmom a mysticizmom. Kým u katolíckych autorov prevládali ľudovejšie piesne, evanjelickí autori preferovali umelé a poloľudové diela s moralitným či historickým obsahom. Od prvej tretiny 18. storočia sa objavujú autorizované kancionály (P. P. Bajan). Z hľadiska repertoáru duchovné piesne najvýraznejšie poznačili dva spevníky: Cithara sanctorum (J. Tranovský, 1636) a katolícky Cantus catholici (B. Szőlősi, 1655). Oba majú spoločných asi sto piesní. V dobe vrcholiaceho klasicizmu prvej polovice 19. storočia sa v kancionálovej tvorbe uplatňuje poetika folklóru. Z hľadiska dnešného repertoáru katolíckych duchovných piesní bol významný tiež Jednotný katolícky spevník (M. Schneider-Trnavský, 1937). Kancionály patria k významným prameňom štúdia folklórnych piesní a mnohé piesne z nich pretrvávajú vo variantoch dodnes.