čistenie obilia

oddeľovanie obilného zrna od pliev a nečistôt. Až do zavedenia motorových mláťačiek, ktoré mali zariadenie na čistenie obilia, bola táto práca samostatnou fázou mlatobného procesu. Jedným z najstarších spôsobov bolo prehadzovanie obilia drevenou lopatou – vejačkou proti vetru. Tento spôsob (viatie) bol známy už v predfeudálnom období a na Slovensku sa udržal do 2. polovice 19. storočia, v poľnohospodársky menej produktívnych oblastiach až do začiatku 20. storočia, keď sa na čistenie obilia začali používať ručné mechanické čističky – rajtáre. Prvou fázou viatia obilia bolo vyhrabanie zvyškov kláskov a slamy, potom nasledovalo jeho čistenie na riečici. Takto upravené zrno sa vialo na mlatovisku stodoly, kde otvorením dverí na oboch stranách vznikol prievan. V južných oblastiach Slovenska a u sociálne slabších roľníkov sa vialo aj na voľnom priestranstve. Obilie sa hádzalo proti vetru alebo po vetre, ťažšie zrno spadlo na zem, plevy a nečistoty vietor odniesol. Bola to namáhavá práca, ktorú robili zväčša muži. Ženy, ak išlo o menšie množstvo obilia, používali iný spôsob – presypávali zrno zo slameného košíka na plachtu rozprestretú na zemi. Princíp bol podobný – ťažšie zrno padlo na plachtu, ľahké nečistoty odniesol vietor. Tento spôsob čistenia na slovenskom vidieku pretrvával najdlhšie pri čistení maku, strukovín a pod.