cimbal

je plochá rezonančná skrinka lichobežníkového tvaru, nad ktorou sú natiahnuté struny. Má dĺžku 70 – 140 cm a 5 – 12 cm výšku. Drevený rám je vo vnútri spevnený priečnymi drevenými alebo železnými tyčkami. Kmity strún sa prenášajú kolíkmi (pražcami, podstavkami) na vrchnú dosku nástroja, ktorá ich zvuk zosilňuje a prenáša do rezonančnej skrinky. K výstupu zvuku slúžia 2-3 okrúhle rezonančné otvory, vyrezané do vrchnej dosky. Struny sú delené jedným veľkým (kvintovým alebo stredným), prípadne 2-4 kratšími pražcami, aby sa struny mohli vo vysokej polohe využiť pre viaceré tóny. Tónový rozsah sa pohyboval prevažne v rámci c – c3 a u veľkých cimbalov siaha k D. Tradičné menšie diatonické cimbaly postupne nahradili chromaticky ladené nástroje. Vedľa „uhorského“ ladenia poznáme aj „židovské“.
Cimbaly majú podľa typu a veľkosti do sto ladených kovových (oceľových) strún, ovinutých v hlbokej polohe drôtom. V strednej a vysokej polohe sú struny spojené viacnásobne ako rovnako ladené súbory strún, ktoré majú zosilniť zvuk nástroja. Podľa počtu strún sú na pravom boku natiahnuté a upevnené napínacími (ladiacimi) skrutkami, na pravej sú zavesené na klince alebo pevnými očkami. Na struny sa udiera obojručne dvomi paličkami.
Na Slovensku poznáme detský, malý a veľký cimbal. Detský si vyrábajú deti sami. Tradícia výroby malého, prenosného, na krku zaveseného alebo na stole položeného cimbalu je dodnes živá na Kysuciach. Stavbu štandardne veľkých cimbalov realizujú na Slovensku dodnes viacerí výrobcovia. Cimbal sa stal v západnej Európe módnym nástrojom od 16., a najmä 17. storočia (ako tympanon), rovnako na Slovensku. K vzostupu prispel veľkými koncertnými nástrojmi český nástrojár V. J. Schunda, ktorý vo svojej dielni v Budapešti vytvoril v 70. rokoch 19. storočia spolu s L. Boháčom veľký stolový cimbal s nohami a s pedálovým tlmičom.