Česi na Slovensku
národnostná menšina zložená z príslušníkov českej, moravskej a sliezskej národnosti, ktorí sa stali národnostnou menšinou až po rozdelení Česko-Slovenskej federatívnej republiky 1993. Až do toho času predstavovali jeden z dvoch štátotvorných národov spoločného štátu. Neboli ako menšina vnímaní, sami seba za menšinu nepovažovali, ani necítili potrebu združovať sa na etnickom princípe. Česká menšina je usídlená rozptýlene na celom území Slovenska, hlavne v okresoch susediacich s Českou republikou, v okresoch s najväčšími mestami, ako aj v okresoch s dlhodobou prítomnosťou občanov českej národnosti ešte z čias spoločného štátu.
Prvá veľká migračná vlna smerujúca z územia Čiech na Slovensko súvisela s prenasledovaním českých protestantov. Prví exulanti prichádzali už po stavovskom povstaní 1547. Hlavná vlna nastala až po bitke na Bielej hore 1620. V dobových prameňoch sa počet exulantov odhaduje až na 4 000 osôb. Usádzali sa najmä v Nitrianskej a Trenčianskej stolici. Boli medzi nimi roľníci i remeselníci. Exulantskí kňazi, učitelia, lekári a úradníci významne prispeli k rozvoju kultúrneho života na Slovensku. Migrácia pokračovala až do začiatku 18. storočia. V zmenených hospodársko-politických podmienkach na konci 19. storočia česká politická reprezentácia podporovala usídľovanie Čechov na Slovensku. Uhorská vláda naopak sa usídľovaniu Čechov bránila, napríklad aj tým, že im neudeľovala uhorské občianstvo a obmedzovala ich účasť na podnikaní i v slobodných povolaniach. Napriek tomu na konci 19. storočia prichádzali českí odborníci do vznikajúcich priemyselných centier orientovaných predovšetkým na textilný, drevársky, papierenský a sklársky priemysel.
Zásadná zmena v kvantite i skladbe obyvateľstva českého pôvodu na území Slovenska nastala po vzniku republiky Česko-Slovensko 1918. Na Slovensko prichádzali z Čiech najmä odborníci a príslušníci inteligencie. Ich príliv smeroval najmä do oblasti štátnej správy, súdnictva, armády, pôšt, zdravotníctva, železnice, polície, ale najmä do školstva. Počet Čechov na Slovensku prudko narastal: 1910 ich na území Slovenska bolo spolu 7 947, 1921 to bolo 71 733 a 1930 už 120 926. K obdobiu po 1918 sa viaže aj osídľovanie južného Slovenska v rámci pozemkovej reformy českými a moravskými kolonistami. Na Žitnom ostrove a južnom pohraničí Slovenska postupne vzniklo 57 kolónií, z ktorých 23 % obyvateľstva tvorili rodiny kolonistov z Čiech a Moravy.
Nástup fašizmu v Európe ovplyvnil aj osudy Čechov na Slovensku. Po Viedenskej arbitráži 1938 dochádza k strate južného Slovenska, v dôsledku čoho sa znížil aj počet Čechov žijúcich na Slovensku. Krajinský súpis z 31. 12. 1938 uvádza na Slovensku už len 77 488 osôb českej národnosti, z ktorých väčšina nemala na Slovensku domovské právo. Po vzniku Slovenskej republiky 1939 sa situácia Čechov na Slovensku ešte zhoršila, v roku 1943 bolo na Slovensku už len 31 451 Čechov. Posledná vlna migrácie Čechov na Slovensko nastala po skončení 2. svetovej vojny, najmä však po 1948. Migračný pohyb smeroval hlavne do oblasti priemyslu a armády.
Rozdiely medzi slovenským obyvateľstvom a českými migrantmi prichádzajúcimi na Slovensko v období konca 19. storočia a prvej polovice 20. storočia neboli podmienené etnicky, ale sociálne a kultúrne. Vyplývali nielen z odlišnej sociálnej, kultúrnej a vzdelanostnej úrovne oboch prostredí, ale aj z konkrétneho spoločenského postavenia vyplývajúceho z profesijnej pozície. Ako hlavný znak etnicity Čechov sa nevnímal jazyk, ale množstvo konkrétnych javov v spôsobe života a kultúre. Z nich sa najčastejšie uvádza nižšia religiozita, emancipovanejšie postavenie ženy v rodine, aktívny spolkový a spoločenský život, iný spôsob využívania voľného času, rozdiely v príprave jedál a stravovaní a odlišný spevný repertoár. Pri výbere životného partnera Česi na Slovensku spravidla neuplatňovali princíp endogamie, aj preto mala a má česká menšina tendenciu k asimilácii.
V súčasnosti hlavným atribútom etnicity Čechov na Slovensku je vedomie etnickej príslušnosti k českému národu alebo vedomie českého pôvodu predkov. V rodinách, kde majú obaja rodičia český pôvod sa udržiava aktívna znalosť českého jazyka, bežný je tiež bilingvizmus. Pretrváva záujem o českú kultúru, čítanie kníh v českom jazyku, českých časopisov a sledovanie českých televíznych programov. Rovnako je pre nich charakteristický aktívny spolkový život. V prostredí českej menšiny pôsobia České spolky so sídlami v mestách s najväčšou koncentráciou českého obyvateľstva. Pôvodne to bol Český spolek na Slovensku, kladúci dôraz na činnosť v regionálnych organizáciách. Jeho pôsobenie vyjadrovalo vzťah Čechov, Moravanov a Slezanov k Českej republike, Klub občanů České republiky združujúci tých, ktorí si ponechali štátne občianstvo Českej republiky, Slovensko-český klub v Slovenskej republike a do 2004 aj Klub Moravanov na Slovensku. Snahou spolkov je podporovať zachovanie českej identity – kultivovanie materského jazyka, propagácia českej kultúry a tradícií, posilňovanie historického a občianskeho vedomia a organizovanie činností, ktoré rozvíjajú spoločenský, kultúrny a vedecký potenciál Čechov, Moravanov a Slezanov žijúcich v Slovenskej republike. Podľa posledného sčítania ľudu z 2001 sa na území Slovenskej republiky 46 968 občanov prihlásilo k národnostiam, ktoré dnes reprezentujú Českú republiku.
Prvá veľká migračná vlna smerujúca z územia Čiech na Slovensko súvisela s prenasledovaním českých protestantov. Prví exulanti prichádzali už po stavovskom povstaní 1547. Hlavná vlna nastala až po bitke na Bielej hore 1620. V dobových prameňoch sa počet exulantov odhaduje až na 4 000 osôb. Usádzali sa najmä v Nitrianskej a Trenčianskej stolici. Boli medzi nimi roľníci i remeselníci. Exulantskí kňazi, učitelia, lekári a úradníci významne prispeli k rozvoju kultúrneho života na Slovensku. Migrácia pokračovala až do začiatku 18. storočia. V zmenených hospodársko-politických podmienkach na konci 19. storočia česká politická reprezentácia podporovala usídľovanie Čechov na Slovensku. Uhorská vláda naopak sa usídľovaniu Čechov bránila, napríklad aj tým, že im neudeľovala uhorské občianstvo a obmedzovala ich účasť na podnikaní i v slobodných povolaniach. Napriek tomu na konci 19. storočia prichádzali českí odborníci do vznikajúcich priemyselných centier orientovaných predovšetkým na textilný, drevársky, papierenský a sklársky priemysel.
Zásadná zmena v kvantite i skladbe obyvateľstva českého pôvodu na území Slovenska nastala po vzniku republiky Česko-Slovensko 1918. Na Slovensko prichádzali z Čiech najmä odborníci a príslušníci inteligencie. Ich príliv smeroval najmä do oblasti štátnej správy, súdnictva, armády, pôšt, zdravotníctva, železnice, polície, ale najmä do školstva. Počet Čechov na Slovensku prudko narastal: 1910 ich na území Slovenska bolo spolu 7 947, 1921 to bolo 71 733 a 1930 už 120 926. K obdobiu po 1918 sa viaže aj osídľovanie južného Slovenska v rámci pozemkovej reformy českými a moravskými kolonistami. Na Žitnom ostrove a južnom pohraničí Slovenska postupne vzniklo 57 kolónií, z ktorých 23 % obyvateľstva tvorili rodiny kolonistov z Čiech a Moravy.
Nástup fašizmu v Európe ovplyvnil aj osudy Čechov na Slovensku. Po Viedenskej arbitráži 1938 dochádza k strate južného Slovenska, v dôsledku čoho sa znížil aj počet Čechov žijúcich na Slovensku. Krajinský súpis z 31. 12. 1938 uvádza na Slovensku už len 77 488 osôb českej národnosti, z ktorých väčšina nemala na Slovensku domovské právo. Po vzniku Slovenskej republiky 1939 sa situácia Čechov na Slovensku ešte zhoršila, v roku 1943 bolo na Slovensku už len 31 451 Čechov. Posledná vlna migrácie Čechov na Slovensko nastala po skončení 2. svetovej vojny, najmä však po 1948. Migračný pohyb smeroval hlavne do oblasti priemyslu a armády.
Rozdiely medzi slovenským obyvateľstvom a českými migrantmi prichádzajúcimi na Slovensko v období konca 19. storočia a prvej polovice 20. storočia neboli podmienené etnicky, ale sociálne a kultúrne. Vyplývali nielen z odlišnej sociálnej, kultúrnej a vzdelanostnej úrovne oboch prostredí, ale aj z konkrétneho spoločenského postavenia vyplývajúceho z profesijnej pozície. Ako hlavný znak etnicity Čechov sa nevnímal jazyk, ale množstvo konkrétnych javov v spôsobe života a kultúre. Z nich sa najčastejšie uvádza nižšia religiozita, emancipovanejšie postavenie ženy v rodine, aktívny spolkový a spoločenský život, iný spôsob využívania voľného času, rozdiely v príprave jedál a stravovaní a odlišný spevný repertoár. Pri výbere životného partnera Česi na Slovensku spravidla neuplatňovali princíp endogamie, aj preto mala a má česká menšina tendenciu k asimilácii.
V súčasnosti hlavným atribútom etnicity Čechov na Slovensku je vedomie etnickej príslušnosti k českému národu alebo vedomie českého pôvodu predkov. V rodinách, kde majú obaja rodičia český pôvod sa udržiava aktívna znalosť českého jazyka, bežný je tiež bilingvizmus. Pretrváva záujem o českú kultúru, čítanie kníh v českom jazyku, českých časopisov a sledovanie českých televíznych programov. Rovnako je pre nich charakteristický aktívny spolkový život. V prostredí českej menšiny pôsobia České spolky so sídlami v mestách s najväčšou koncentráciou českého obyvateľstva. Pôvodne to bol Český spolek na Slovensku, kladúci dôraz na činnosť v regionálnych organizáciách. Jeho pôsobenie vyjadrovalo vzťah Čechov, Moravanov a Slezanov k Českej republike, Klub občanů České republiky združujúci tých, ktorí si ponechali štátne občianstvo Českej republiky, Slovensko-český klub v Slovenskej republike a do 2004 aj Klub Moravanov na Slovensku. Snahou spolkov je podporovať zachovanie českej identity – kultivovanie materského jazyka, propagácia českej kultúry a tradícií, posilňovanie historického a občianskeho vedomia a organizovanie činností, ktoré rozvíjajú spoločenský, kultúrny a vedecký potenciál Čechov, Moravanov a Slezanov žijúcich v Slovenskej republike. Podľa posledného sčítania ľudu z 2001 sa na území Slovenskej republiky 46 968 občanov prihlásilo k národnostiam, ktoré dnes reprezentujú Českú republiku.
