biela výšivka

výšivka bielou priadzou na bielom plátne. V ľudovom prostredí bežná vo výšivkách podľa počítanej nite alebo v neskoršom novšom štýle na jemnom plátne – váperi, mušelíne, neskôr tyle. Vtedy sa uskutočňovala náročnými technikami, tvorením vzoru dierkami rôznych veľkostí a tvarov, prelamovanými výplňami, gatrami, pavúčikmi, tylovými výplňami. Výšivkové umenie bielej výšivky rozvinul empír a biedermeier. V priebehu 19. storočia sa stala masovou záležitosťou meštianstva, neskôr našla ohlas aj na vidieku, kde sa využívala pri šití a výzdobe sviatočných kusov odevu, najmä ženských šatiek, čepcov a rukávcov. K rozšíreniu znalostí jemnej techniky bielej výšivky prispel hospodársky vzostup vidieka, citeľný najmä v obciach ležiacich v blízkosti miest – Trnavy, kúpeľného mesta Piešťan, v prípade Záhoria Bratislavy a Viedne. Poznali ju tiež v okolí Nitry, Zlatých Moraviec, Krupiny, Vrábeľ. Výrazne obohatila výšivkový repertoár v Detve a okolí.