fajka

predmet určený na fajčenie tabaku. Pri fajčení sa dym z tlejúcich sušených listov tabaku natlačených v hlavičke fajky vdychuje ústami cez trúbeľku (pipasár). Uhol, ktorý zviera trúbeľka s hlavičkou zabraňuje, aby sa šťava z tlejúceho tabaku dostávala do fajčiarových úst. Používanie fajky sa v Európe rozšírilo po objavení Ameriky, kde ju spoznali u Indiánov.
Fajky sa rozlišujú podľa materiálu (hlina, porcelán, kosť) a podľa tvaru. Ich vývin viedol od jednodielnych (hlavica i trúbeľka z jedného kusa), cez dvojdielne (fajka s krčkom, do ktorého sa zasunula samostatná trúbeľka) až k trojdielnym (s vymeniteľným šťavníkom), ktorých výroba sa rozšírila v 17. storočí. Tvarové varianty sa vyrábali paralelne a podliehali módnym trendom. Na Slovensku bola rozvinutá výroba drevených, bohato vyrezávaných fajok, do ktorých sa vkladali plechové alebo porcelánové nádobky, aby rýchlo neprehoreli. Vyrábali sa v horských oblastiach severného Slovenska. Od 16. storočia sa rozšírilo fajčenie hlinených fajok, ktoré spočiatku zhotovovali ručne hrnčiari, neskôr špecializovaní remeselníci v mestských i vidieckych dielňach. Vyrábali sa aj fajky keramické, napríklad v Košolnej a Modre v 17. storočí a fajky z morskej peny – afroditu, napríklad v dielni fajkára Takacsa vo Zvolene až do polovice 19. storočia. V 17.–18. storočí sa používanie fajok zamedzovalo zákazmi a nariadeniami, aby sa predchádzalo požiarom.
V ľudovom prostredí Slovenska bolo známe predovšetkým používanie drevených, tzv. tureckých fajok. Tie boli postupne nahradené krátkymi hlinenými fajkami, tzv. zapekačkami, ktoré sa kupovali na trhoch alebo priamo od hrnčiarov. Zapekačka sa po naplnení tabakom kládla do ohňa a po zohriatí sa mohla zapáliť a fajčiť. Pred poškodením bola chránená kovaním. V goralských oblastiach sa používali tzv. goralské fajky, ktorých povrch bol okovaný tepaným mosadzným plechom. V 19. storočí boli na celom území Slovenska obľúbené kvalitnejšie štiavnické fajky, tzv. štiavničky, zacharovky, ktorých sa vyrábalo viac druhov a zo Slovenska sa aj exportovali. Fajkárska výroba v Banskej Štiavnici bola živá až do polovice 20. storočia. Fajka tvorila súčasť osobného vybavenia dospelého muža a bola znakom jeho sociálneho statusu. V meštianskych interiéroch mal stojan, tzv. pipatórium s fajčiarskymi potrebami reprezentatívnu funkciu. Od konca 18. storočia začali fajky postupne nahrádzať cigary a v polovici 19. storočia aj manufaktúrne vyrábané cigarety. Prvá manufaktúra na tabakové výrobky fungovala v Príbovciach v rokoch 1812 – 1815. Fajčenie fajok zanikalo najskôr v meštianskom, neskôr v dedinskom prostredí, kde sa prestali používať začiatkom 20. storočia.