vdova, vdovec

jeden z manželov, ktorému zomrel partner. Vonkajším znakom ich statusu je nosenie smútku. Vdovy-gazdiné mohli viesť gazdovstvo aj po smrti gazdu, vdovcom naďalej prináležalo postavenie gazdu. V tradičnom rurálnom prostredí súvisel ich ďalší život s usídlením manželstva a ich vekom. Ak žili doma (v súvislosti s patrilokálnym usídlením manželského páru najmä muži), zvykli sa znovu vydať či oženiť. U neviest a prístupníkov sa ich postavenie líšilo podľa toho, či z manželstva vzišlo potomstvo. Vdovské právo im síce zabezpečovalo živobytie v rodine muža, ich pozíciu v nej upevňovalo najmä dedičské právo detí. Vdova a vdovec bez detí sa zväčša vracali do pôvodnej rodiny, pričom si brali so sebou majetok, čo do rodiny priniesli. Ak mali deti a boli už väčšie, mohli ostať pracovať na majetku rodiny, aby nestratili dedičský podiel. V novom manželstve u otčima by sa dedičmi nestali. Mladí vdovci sa ženili častejšie, najmä aby zabezpečili starostlivosť svojim malým deťom. Vdovci a vdovy boli považovaní za menej hodnotných sobášnych partnerov, zväčša si brali ovdovelé či rozvedené osoby, staré dievky a mládencov, alebo prespanky či otcov nemanželských detí.